Milí čitatelia, to najcennejšie, čo kresťan môže mať, je pokrm večného života – Eucharistia. Jej prijímaním prehlbujeme náš duchovný rast a stávame sa účastnými autentickej lásky Boha k nám. Vďakou Cirkvi za Eucharistiu je zavedenie sviatku Božieho tela. Zaslúžila sa oň svätá Juliana z Lutychu (1192 – 1258). O jej snahách a ešte viac o historickom kontexte ustanovenia sviatku Kristovho tela a krvi sa dozviete z článku na stranách 3 a 8.

Vysvätený kňaz je pastierom jemu zverených veriacich. Je pre nich učiteľom viery a vysluhovateľom sviatostí a svätenín.

Za účasti mariánskych ctiteľov z mesta Nitra a obcí patriacich do farností Janíkovce pri Nitre a Veľký Lapáš sa pri príležitosti fatimskej soboty uskutočnila tradičná liturgická slávnosť.

„Ničoho sa neboj, Pán Boh je dobrý, vždy pomáha – šepká si s nami v radostiach, prihovára sa nám v problémoch a kričí spolu s nami v bolestiach,“ to sú myšlienky a povzbudenia rehoľnej sestry uršulínky.

Hore srdcia! To je jedno zo zvolaní, ktoré kňaz v liturgii adresuje veriacim. A oni odpovedajú: „Máme ich u Pána!“ Keď uvažujem nad darom povolania ku kňazstvu, prichádzajú mi na myseľ práve tieto zvolania. Nádhernou a zároveň náročnou úlohou vysväteného služobníka je dvíhať srdcia a mysle ľudí. Hore. K Bohu. Do neba. Spoznajúc Lásku, kňaz k nej pozýva veriacich.