A my sme dúfali

Na obraze slávneho barokového maliara Michelangela Merisi da Caravaggia Večera v Emauzách ma zaujal pozornosť budiaci detail. Ide o výraznú mušľu, ktorú má na hrudi jeden z dvoch učeníkov sediacich vedľa zmŕtvychvstalého Krista v hostinci. Podobnou mušľou máme už aj na Slovensku označkovanú pútnickú trasu smerujúcu k hrobu svätého Jakuba do Santiaga de Compostela. Umelec ňou označil sklamaného pútnika viery, ktorým by mohol byť niekto z nás. Prečo?

Denne opakujeme slová: „Bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych.“ Obsah a dosah týchto slov však dostatočne nevnímame, podobne ako dvaja učeníci na ceste do Emauz, ktorých spomína evanjelista Lukáš. 

Kráčali uväznení v bolesti a beznádeji Veľkého piatka. V tejto situácii vyslovili jednu z najsmutnejších viet učeníkov Nového zákona: „A my sme dúfali.“ Nádej, ktorá je dcérou budúcnosti, pre nich už budúcnosť nemá, je mŕtva. Ani rozprávanie žien, ani svedectvo ich spoločníkov, ktorí išli k Ježišovmu hrobu, ich k Veľkonočnému ránu nepriviedli. 

Ako ruka Krista dokáže vrátiť život, tak ruka beznádeje zaslepuje schopnosť videnia. I keď je Kristus neustále prítomný, nevnímame ho. Bolesť i strach zablokujú všetko. Nie sme schopní žiť nádej, ktorú nám priniesol. Správame sa ako emauzskí učeníci: poznajú iba ukrižovaného, mŕtveho a pochovaného, ale Zmŕtvychvstalý vedľa nich je im neznámy.

Našťastie mali odvahu vysloviť pravdu o sebe. Ježiš im povie priamo: Nič ste nepochopili, ste ťarbaví srdcom. Životné udalosti sa dajú vnímať úplne iným spôsobom. Je dôležité učiť sa vidieť ich vo svetle veľkého projektu, ktorý s nami Boh má. Emauzy tak predstavujú nielen útek, beznádej, samotu a sklamanie, ale zároveň miesto, kde Dobrý pastier nachádza stratených a privádza ich domov. Emauzy nám pripomínajú, že hoci sa cítime na dne, Emanuel je Boh s nami.

Kiežby sme boli ochotní dať sa vyrušiť Ježišovým slovom nádeje, aby sme ho následne spoznali pri lámaní chleba ako pútnici viery, ktorí opustili Jeruzalem.