Ani ja som ho nepoznal

Alexis Carrel, slávny francúzsky vedec a lekár, nositeľ Nobelovej ceny z roku 1912, odmietal katolícku vieru a popieral existenciu Boha. Zmenu v jeho náboženskom postoji spôsobila návšteva Lúrd v roku 1902, keď sa tam zázračne uzdravila dievčina menom Mária Baillyová.

Spolu s ostatnými lekármi ju počas cesty vlakom považoval za nevyliečiteľne chorú. Na jeho svedectve veľmi záležalo. Keď v médiách pripustil možnosť jej zázračného uzdravenia, stálo ho to koniec kariéry vo vlasti a 25-ročné zamestnávanie sa otázkami o Bohu a návrate do Cirkvi. K jasnému záveru dospel dva roky pred svojou smrťou, keď pred kňazom vyznal: „Verím v existenciu Boha, v nesmrteľnosť duše, v Zjavenie a v Katolícku cirkev.“

Dnešnú nedeľu nás oslovuje svedectvo Jána Krstiteľa v podaní Jánovho evanjelia. Nespomína žiadne podrobnosti ohľadne Ježišovho krstu, ani nič osobné. Cieľom jeho slov je dokázať, že Ježiš je viac ako mesiáš, na ktorého sa celý život pripravoval izraelský ľud. Pripomína, že to o ňom hovoril, ale zároveň sa verejne pred autoritami z Jeruzalema priznáva k omylu: „ani ja som ho nepoznal“.

Uznáva, že v poznávaní existuje niečo pred a niečo po. Taký je proces ľudského hľadania. Jánov postoj nás učí nebáť sa opúšťať predstavy a naučené pravdy i za cenu, že v očiach druhých môžeme strácať kredit. Boh vie vždy prekvapiť, ak ho nechávame v našom živote konať.

Vďaka poznaniu starozákonných spisov Ján Krstiteľ rozpozná symbol holubice a verejne vydá svedectvo, že Ježiš je Boží Syn. Zároveň predstavuje aj jeho poslanie: „Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta.“ Vzdialenosť, ktorá neúprosne vzďaľovala človeka od Boha, už neexistuje. 

Môžeme byť dlhoročnými učeníkmi a mať veľa hlbokých modlitbových zážitkov. Môžeme byť pomocníkmi vo farnosti, v komunite, alebo viesť zasvätený život, ale aj tak nemusíme poznať Pána dostatočne. Stále máme čo objavovať. Rok, ktorý sme práve začali, nech je pre nás novou príležitosťou poznávať a svedčiť.