Cirkev samaritánska

V Ježišovom príbehu o milosrdnom Samaritánovi sú dve nevyslovené otázky o láske k blížnemu. Prvú si pri polomŕtvom človeku položil kňaz a levita: Čo sa mi stane, ak sa pri ňom zastavím? Inú otázku si položil Samaritán: Čo sa mu stane, ak sa pri ňom nezastavím?
Tí prví dvaja zápasili s povinnosťou a predpisom, ktoré im pripomínali, že ich čaká bohoslužba v chráme, k čomu sa vyžadovala predpísaná čistota, o ktorú by na sedem dní prišli, ak by sa dotkli tohto možno mŕtveho človeka. 

Samaritán zápasil iba so svojím srdcom a s hmotnosťou dobitého muža, ktorého ošetril, vyložil na osla a zaviezol do najbližšieho hostinca. 
S rovnakými postojmi môžeme zápasiť takmer každý deň, keď nám nečakane skríži našu cestu iný človek: Čo sa mi stane, ak sa pri ňom zdržím? A čo sa mu môže stať, ak pôjdem ďalej?

Nič tak nebolí človeka, ako nezáujem blízkych ľudí. Ten zranený muž z Ježišovho príbehu pravdepodobne počul hlasy alebo kroky okoloidúcich, ale iba jeden sa dokázal zastaviť a prejaviť záujem o jeho život.

Už svätý pápež Pavol VI. vyzval Cirkev po Druhom vatikánskom koncile, aby sa stala viac „samaritánskou“. Čo to znamená? Aby videla človeka v človeku; aby bola Cirkvou, ktorá sa nepozerá iba na seba, ale na zranených ľudí, ktorých sa má zastať bez toho, koľko ju to bude stáť. Ak nedokáže zastať pri zničenom človekovi, stane sa cirkvou, ktorá sa nebude podobať Ježišovi. 

Samaritán sa stal obrazom Ježiša, ktorý nikoho neobíde, skloní sa, očistí rany a podá liek. Práve s touto postavou by sme sa chceli čo najviac stotožniť. Ale skúsme sa pozrieť na seba samých očami dobitého človeka a odpovedať si na otázky: V čom sme zranení, možno až polomŕtvi? V čom sme sa ocitli mimo cesty? O čo sme sa nechali obrať v svojom živote?  

Svätý Otec František v Roku milosrdenstva povedal, že v živote každého muža a ženy nie je dôležité, aby cestou nikdy nepadli, ale aby opäť vstali a nezostali na zemi lízať si rany. Pán milosrdenstva nás totiž miluje takých, akí sme, a chce nás opäť zdvihnúť.