Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje

Na stretnutí po desiatich rokoch od maturity jedna zo spolužiačok na úvod svojho príhovoru povedala: „Som šťastne rozvedená.“ Rozvod v súčasnej dobe je moderný, povedali by sme, že to frčí.

Pritom však vieme, ako veľmi je to v rozpore s Ježišovým riešením, ktoré uzatvára jednou vetou: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“ Týmto chce zdôrazniť, že v manželstve je neustále potrebné to, aby manželia zachovávali úplnú jednotu, pevnosť a nerozlučiteľnosť.

On vlastne takto hlboko zasahuje do manželstva ako spoločenskej formy. Zdôrazňuje, že ten, kto prepustí manželku a vezme si inú, cudzoloží. Kristovi však nejde o to, aby sa zachovávala len vonkajšia jednota a vernosť. On zvnútorňuje zákon manželskej čistoty.

Cez Matúša zdôrazňuje: „Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci“ (Mt 5, 27 – 28). Teda vyžaduje vernosť, a to úplnú: vernosť tela a vernosť srdca. Vernosť, ktorá sa neuspokojí s tým, že sa vyhne vonkajším zlomom, ale preniká a kontroluje túžby, pohľady a intímne poryvy duše.

A preto dáva on sám lepšie východisko z problémov, ako je rozvod. Manželia si majú uvedomovať, že neustále žijú v jeho láske a v nej sa zjednocujú.

Sviatostným manželstvom totiž začínajú mať skutočnú účasť na jeho láske, ktorá viaže jeho samého (Krista) k neveste Cirkvi a Cirkev ku Kristovi.

Trvá to však iba dotiaľ, pokiaľ manželia sami nekladú tejto láske prekážku, teda pokiaľ stále žijú s Kristom. On je totiž najistejšou obranou stálosti a súladu sŕdc v rodine: keď je prítomný v domácnosti, v mysliach i zásadách celoživotne.

Ježiš je ten tretí, čo upevňuje zväzok manželov, ako to hovorí aj americký biskup Fulton Sheen: „V manželstve traja uzatvárajú zväzok. A práve ten tretí je najpevnejšou zárukou stálosti lásky medzi dvoma ľudskými srdcami, ktoré ponechané samy na seba by sa mohli ľahko pomýliť.“