Hosana! chodí spolu s Ukrižuj ho!

Kvetná nedeľa, Nedeľa paliem, ale aj Nedeľa Pánovho utrpenia – takéto rôzne označenia sa ušli tejto poslednej pôstnej nedeli, v ktorej sa mieša radosť s bolesťou a cez ktorú vstupujeme k udalostiam Veľkého týždňa. Mne osobne táto nedeľa každoročne pripomína častú skúsenosť: cesta od ľudskej slávy k ľudskej nenávisti je taká krátka ako sprievod s bahniatkami k oltáru. 

Pre Krista sa ľud zjednotil v radostnom vítaní v Jeruzaleme, ale o krátky čas sa zjednotil aj v nenávistnom kráčaní na Kalváriu.
Pre Dávidovho Syna zrezal najkrajšie palmové ratolesti a zložil mu ich k nohám, no nemal problém zložiť k jeho nohám aj drevo kríža. 
Pre požehnaného Kráľa bol schopný prestrieť svoje plášte na zaprášenú cestu, ale o pár dní po poslednej ceste s krížom mu zobral aj spodný odev.
Dokázal z celého srdca volať: Hosana!, ale rovnako aj z celého hrdla kričať: Ukrižuj ho!

Koľko podobných Kvetných nedieľ videl už tento svet?! Až príliš veľa. Jedna z nich sa možno ukrýva aj v našom srdci. Keď nás kedysi život vyniesol na svojom „oslovi“ až kdesi vysoko a ďaleko a dával nám najavo, ako nás potrebuje, akí sme užitoční, dôležití, priam nenahraditeľní. O krátky čas sme zbadali, že cesta slávy sa rýchlo skončila, stratili sme nielen svojich obdivovateľov, ale zobrali nám aj „osla“, ktorý nám bol iba zapožičaný. Čo už...

Ale takto Kvetná nedeľa nekončí. Ak sa pozorne započúvame do spevom sprevádzaných Ježišových pašií, teda do jeho utrpenia, zachytíme úplne iný koniec - všetko skončí v Božích rukách. Ukrižovaný Ježiš to zvolá nahlas a na záver celého utrpenia: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Lk 23, 46). Teda všetko mu patrí. Z jeho rúk sme vyšli a do jeho rúk sa vrátime. A to je ten najlepší záver. 

Naučme sa toto Ježišovo odovzdávanie sa z kríža hovoriť každý večer, nielen po prežitom bolestnom dni, ale aj po radostnom. V jeden deň to povieme posledný raz, ale bude to najlepší záver za všetkým, čo sme prežili.