Ja za to nemôžem, mňa sa to netýka

V nedeľu večer som pátral v kostole, kto by bol ochotný prečítať lekcie pri svätej omši. Niekto nemal okuliare, niekto ponúkol, nech ide manželka. Manželka vyslala syna. V sakristii sa rozprúdila debata, prečo sa ľudia „predbiehajú“ v ochote verejne vystupovať.

Mamička jedného z miništrantov spomenula epizódu, keď v prosbách namiesto „prosíme ťa za naše farské spoločenstvo“ ktosi prečítal „prosíme ťa za naše farizejské spoločenstvo“. Aj ja som sa v kázni raz spýtal detí, kto je to farizej, a dostal som odpoveď, že ten, kto býva na fare.

Nuž, keď sa človek pomýli, aj pravdu povie, zasmiali sme sa. Ale vážne. Položme si otázku: koľkokrát sa správame farizejsky, svätuškársky? Napríklad keď ponúkame ľahké odpovede na ťažké otázky. Ako ľudia, ktorí sa zhovárali o Galilejčanoch, ktorých krv Pilát zmiešal s krvou ich obetí.

A domnievali sa, že na príčine boli hriechy Galilejčanov. Kristus ich upozorňuje, že sa mýlia. Tak ako tí, ktorí tvrdili, že veža, čo spadla v Siloe, zabila akurát tých, ktorí boli väčší hriešnici než ostatní obyvatelia Jeruzalema.

Práve takéto uvažovanie je pokrytecké. Neviem odpovedať, nerozumiem, tak si vymyslím odpoveď, ktorá ma nechá „z obliga“. „Ak nebudete robiť pokánie, všetci podobne zahyniete,“ upozorňuje Kristus. Utrpenie a smrť sa týkajú každého.

Keď nevieme vysvetliť súženia, neznamená to, že za ne máme dávať vinu tým, ktorých postihli, či dokonca obviňovať Boha. Pandémia, vojna na Ukrajine… Tieto skúšky nás pokúšajú, aby sme vymýšľali zjednodušené odpovede.

Aby sme sa vyviňovali, poukazovali na druhých. Pochybovali o Bohu. No Boh nás neopúšťa. Tak ako neopustil Izraelitov, keď trpeli v Egypte. On je s nami. Milostivý a milosrdný. Zachraňuje a pomáha.

Dáva príležitosť na pokánie: tak ako vinohradník v evanjeliu dal ešte ďalší rok figovníku. Otázka je, či príležitosť využijeme. Či prijmeme výzvu na pokánie. Alebo si vyberieme pokrytectvo, ktoré nahovára, že utrpenie a smrť druhých nie sú naša vec.