Ježišova etiketa

Iný kraj, iný mrav. Tento výrok potvrdia najmä tí, ktorí precestovali už nie jednu krajinu a zistili, že všade platia iné spoločenské pravidlá, teda iná etiketa.

Napríklad v Nemecku sa nepatrí na návštevu meškať, kým v krajinách Latinskej Ameriky sa očakáva, že hosť príde neskôr. Pri Kórejčanoch sa zasa nemá jesť skôr, ako začne jesť najstarší člen pri stole. V Indonézii zasa ženy musia čakať, pokým sa najprv nenajedia muži, a v Arabských krajinách je vrcholnou neúctou nič nezjesť z pripraveného jedla. Takto by sa dala porovnávať krajina za krajinou. 

Aj na prvú septembrovú nedeľu prichádza Ježiš so svojou etiketou. Radí nesadať si na prvé miesto, aby sme s hanbou nemuseli ustúpiť vzácnejšiemu hosťovi. Navrhuje posledné miesto, z ktorého sa dá postúpiť vyššie. Ďalej odporúča získať si za stolovanie blahoslavenstvo, teda Božie požehnanie, a to tým, že k stolu pozveme takých, ktorí sa nemajú čím odplatiť. 

Dnes je síce problém svadobných miest vyriešený menovkami, ale Ježišovi nešlo iba o stoličky pri stole, ako skôr o životný postoj vyjadrený skromnosťou a pokorou. Ak nechceme byť pred všetkými ponížení, nemali by nám tieto čnosti chýbať. 

Kňaz a spisovateľ Alessandro Pronzato radí skromnosť k čnostiam, ktorým hrozí zánik, a pritom učí človeka dôležitej veci: poznať vo všetkom zdravú mieru a hranicu. V živote sa dá totiž všeličo prehnať a môže sa nás chytať vírus sebazviditeľňovania, bezchybného zovňajška a túžby po častom potlesku. 
Skromnosť je blízka pokore a tá zasa učí myslieť menej na seba a netrápiť sa postojom druhých.

Írsky autor známej knihy Rady skúseného diabla Clive Staples Lewis chápe pokoru ako „požehnané zabúdanie na seba“. A dodáva, že ak „zistíme, že náš náboženský život nám prináša pocit, že sme dobrí, ba že sme lepší ako niekto iný – vtedy v nás nekoná Boh, ale diabol“. 

Preto okrem posledných miest by sme mali v živote najviac zápasiť o prázdne vrecká chudákov, vyhasnuté oči slepých a trpiace telá invalidov. V nich je ukrytá pravá Božia odmena.