Kto ostáva vo mne, prináša veľa ovocia

Každý človek sa pripravuje na svoje budúce zamestnanie a tiež aj na svoje povolanie a poslanie. Inak to nebolo ani v živote apoštolov. Pán Ježiš ich vyučoval a pripravoval na to, že raz od nich odíde – vystúpi k svojmu Otcovi.

Zároveň ich však povzbudzuje, aby sa nebáli, lebo zostane s nimi – Ja som s vami až do skončenia sveta; čo aj splnil. Áno je s nami – v Eucharistii, v Božom slove a v blížnych.

Práve preto počas jeho prípravy učeníkov má svoje opodstatnenie aj jeho podobenstvo o viniči, v ktorom im hovorí: „Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.“

Teológovia vysvetľujú túto pasáž z evanjelia jednoznačne ako „náuku“ o milosti posväcujúcej. Milosťou je Boh prítomný v nás veriacich. Bez posväcujúcej milosti nemožno priniesť žiadne ovocie pre večný život.

Naša náuka o zásluhách pre večný život učí, že nemožno získať nadprirodzenú zásluhu, ak človek nežije v posväcujúcej milosti. Akokoľvek namáhavá činnosť, ba aj skutky obety vykonané v stave nemilosti, čiže bez posväcujúcej milosti, nemajú nadprirodzenú cenu pred Bohom a pre spásu človeka.

Majú len prirodzenú hodnotu, pre časný život a časné dobro človeka a ľudí. Na druhej strane aj ten najnepatrnejší skutok vykonaný v stave posväcujúcej milosti má cenu pre spásu a podľa slov Pána Ježiša ani pohár vody podaný z lásky blížnemu pre Boha neostane bez odmeny (porov. Mk 9, 41).

Čo teda máme robiť, aby sme si stále zachovávali posväcujúcu milosť, a tak boli živou ratolesťou a prinášali hojne ovocia? Presný návod nachádzame v Prvom Jánovom liste: zachovávať jeho prikázania a robiť, čo sa jemu páči; čiže veriť v meno Syna Božieho a milovať jeden druhého, lebo kto zachováva jeho prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.

A že v nás ostáva, poznáme z Ducha, ktorého nám dal.