Milovať budeš Pána a svojho blížneho

Jeden z farníkov radil kňazovi, aby kázal o čomkoľvek inom, len nie o láske, lebo aj tak sa láska stráca. Argumentoval jedným dychom: „Manželia sa rozvádzajú, súrodenci sa súdia, priatelia sa nerozprávajú, susedia na seba zazerajú, veriaci v kostole sa pretvarujú.“

Kňaz prerušil príval slov útočiacich proti prikázaniu lásky a poznamenal: „A títo všetci sú chorí na nedostatok lásky.“ Aby nezomreli v nedostatku lásky a skôr ako sa postavia pred Boha, ktorý je Láska (porov. Jn 4, 8), je našou povinnosťou hovoriť o prikázaní lásky.

Aby sme odolali všetkým protivenstvám a pokušeniam a vytrvali v pravej láske, je vhodné tieto Ježišove slová prikázania lásky k Bohu a blížnemu prijímať nielen ušami, rozumom a srdcom, ale celou svojou bytosťou.

Veď už v Starom zákone v Knihe Deuteronómium (porov. 6, 4 – 5) sa tento príkaz nechápal ako niečo obmedzujúce, ale ako najväčšia múdrosť. Kto pozná tento Boží príkaz, má ho prijať ako najväčšie bohatstvo.

Otázku zákonníka, ktoré prikázanie je prvé zo všetkých, nemožno chápať ako provokáciu či zlý úmysel, keďže Židia mali veľké množstvo príkazov (365) a zákazov (248), že sa v tom už pomaly nedalo vyznať. Teda ktorý je najhlavnejší, najdôležitejší, najpodstatnejší?

Dva príkazy, ktoré v Starom zákone nestoja vedľa seba, Ježiš takpovediac spája. On ich nielen spája, ale ich aj takto interpretuje: „Iného, väčšieho prikázania, ako sú tieto, niet.“ To je pre nás dôležité. Ježiš spojil dva príkazy, čo pred ním nik neurobil.

Učí, že jeden príkaz od druhého nemožno odlúčiť, lebo jeden bez druhého by bol neúplný. Milovať Boha a nemilovať blížneho nie je pravá láska. Pravda je, že Boh chce byť milovaný dvojakou cestou lásky: nepriamo skrze ľudí a priamo oddanou vďačnosťou viery.

Kto nesplní príkaz lásky, nič nesplnil, hoci by robil aj zázraky. Kto splní príkaz lásky, splní všetko.