Mojou bránou je Kristus

Na verajach dverí židovských príbytkov si môžeme všimnúť pripevnenú malú, často umelecky vkusne zhotovenú schránku. Nazýva sa mezuza. Je v nej pergamenový zvitok s dvomi úryvkami z Knihy Deuteronómium. Vždy, keď niekto týmito dverami prejde, má tak pred očami dôkaz Božej ochrany a odkaz na príkaz lásky.

Nenahraditeľnú úlohu dverí si veľmi dobre uvedomoval sám Kristus, keď seba samého nazýva bránou k plnšiemu životu a spáse. Prečo však v tejto súvislosti hovorí aj o nevyhnutnosti vyhnať nás ako ovce? Kam Ježiš týmto výrazom smeruje?

Sloveso vyhnať vyjadruje násilnú zmenu prostredia. Prvý takýto prechod človek zažíva, keď musí vyjsť z tela milujúcej matky. Neskôr odchádzame z rodičovského domu. Sťahujeme sa s rodinou za prácou. Prichádzame o najmilovanejšieho človeka. Odchádzajú nám životné sily a zdravie. Posledný exodus nastane, keď budeme musieť opustiť i vlastné telo.

Aby sme mohli nájsť sami seba, musíme v živote uskutočniť množstvo prechodov. Sú to jednotlivé životné výzvy, ale i prekážky. Takéto míľniky na ceste od toho, kým sme a kým sa chceme stať, sú nevyhnutné. Ak životné prechody neuskutočňujeme, zostávame frustrovaní, nenaplnení a nespokojní, pretože sa nedostaneme k najposvätnejšiemu jadru v nás samých. 

Spolužiak mi napísal: „Je potrebné milovať dvere otvorené. Sú miestom, cez ktoré sa prechádza, vchádza i vychádza a nikto v nich nestojí. Je potrebné nenávidieť dvere zamknuté. Znemožňujú nám stretnúť sa s milovanými a odísť, keď to najviac potrebujeme.“ 

Kristus nás dnes svojím slovom uisťuje: som vašou otvorenou bránou. V ťažkostiach nie ste sami. Kráčam pred vami ako váš Dobrý pastier. Som kľúčom k čítaniu udalostí vo vašom živote. Poznám vás po mene. Sprevádzam vás, aby ste mali život. 

Ježiš nás pozýva, aby sme v kritickej situácii neboli pasívnymi divákmi s pocitom bezmocnosti. Svojím Duchom nás inšpiruje, aby sme začali konať. Môžu to byť úplne malé, drobné gestá a skutky. Ak ich uskutočňujeme s láskou, môžu zachrániť svet.