Naše a Božie cesty

Keď si Ježiš uvedomil, že po zázračnom rozmnožení chleba a rýb sú ľudia presvedčení o tom, že sa tento prísľub naplnil v jeho osobe, a chcú z neho urobiť kráľa, utiahol sa na vrch celkom sám. Odchádza od ľudí a necháva ich samých s ich predstavou o Bohu. Hoci sa o nich v ten deň postaral, keď im nasýtil telo chlebom a dušu slovom, odmieta robiť to, čo od neho očakávajú, čiže budovať pozemské kráľovstvo.

Inak povedané, odmieta uskutočňovať ich ľudskú a pozemskú predstavu o Mesiášovi. Veríme, že Boh je s nami a sprevádza nás na našej ceste životom. Napriek tomu máme skúsenosť, že len málokedy napĺňa naše predstavy a robí to, čo chceme. Je to preto, lebo si až príliš rýchlo zamieňame svoje predstavy, priania a nádeje s jeho vôľou. Až príliš rýchlo si myslíme, že presne vieme, ako má vyzerať Božie pôsobenie vo svete aj v našom osobnom živote. Ale nakoniec je to len naše plánovanie, naša predstavivosť a naša cesta, pričom jeho cesta je úplne iná.

Boh sa s nami neháda, nepletie sa do obchodovania, ktoré sa s ním snažíme urobiť, a rozhodne sa nedá do ničoho nútiť. Ide svojou cestou, a ak ho nebudeme nasledovať, môžeme sa zrazu cítiť sami a sklamaní.

Tak ako vtedy, ani dnes nemôžeme Boha poveriť úlohou vybudovať dokonalé pozemské kráľovstvo. On zo seba nenechá urobiť kráľa, ktorý má zabezpečiť, aby nám nič nechýbalo a  už tu na zemi sa nám žilo ako v raji. Zdá sa, že aj my rozumieme Bohu rovnako málo ako ľudia v Izraeli, keď sa Ježiš rýchlo stiahol z ich zovretia a utiahol sa na vrch sám.

Poďme preto za ním do samoty a dajme sa nanovo poučiť o jeho a nie našich cestách. Preto buďme takýmito ľuďmi.