Návrat domov

Návrat domov, do svojej domoviny, je častý biblický motív starozákonného Izraela. Skúsenosť exilu a putovania je blízka aj Márii a Jozefovi, ktorí utekajú s dieťaťom do Egypta, odkiaľ sa neskôr na Boží podnet vrátia.

Evanjelista Lukáš predstavuje v dnešnom úryvku kázanie Jána Krstiteľa na púšti ako nové volanie k návratu domov. Ján ohlasuje krst pokánia na odpustenie hriechov. Človek sa má vrátiť domov, hoci neraz aj s ľútosťou a zahanbením, ako to neskôr zaznie v podobenstve o márnotratnom synovi, ale hlavne – vrátiť sa.

Radosťou z návratu je naplnené aj prvé čítanie z Knihy proroka Barucha, ktoré hovorí o slávnom príchode Izraela domov zo zajatia: „Vyšli z teba peši, odvlečení nepriateľmi, ale Boh ich privedie k tebe a ponesie ich so slávou ako na kráľovskom tróne.“

Jeruzalem, ako smútiaca vdova, ktorá prišla o svoje deti, má odložiť smútočné rúcho a obliecť si nové, sviatočné – jej deti žijú a vracajú sa domov. Boh sám odstráni všetky prekážky na ceste návratu a sám ponesie svoj ľud. V Ježišovi Kristovi nachádza toto slovo ešte hlbší význam – Kristus ponesie dokonca aj zlobu ahriechy človeka, ktoré ho vyhnali z domu Otca.

Adventný čas nám skrze Božie slovo pripomína niekoľko základných skutočností o našom živote s Bohom. Ten, kto sa vzdialil z domu Otca, je neustále volaný, aby sa vrátil naspäť. Boh ho bude ako láskavý Otec neustále čakať a dokonca ako stratenú ovečku hľadať. Naše pokánie je vlastne návrat domov.

Hoci je na ceste návratu veľa prekážok, ktoré musíme zdolávať – hory, doliny a priepasti našich pokušení a zlyhaní –, Boh nám ide v Ježišovi Kristovi v ústrety. Nie naša sila, naše schopnosti nás privedú domov, ale jeho láska, ktorá volá i dáva silu. Pripraviť cestu Pánovi takto znamená zanechať cudziu krajinu otroctva hriechu a tešiť na stretnutie s ním, ponáhľať sa mu v ústrety.