Nie sám, ale spoločne

K hrobom zvykneme kráčať pomaly a ťažko. Ku Kristovmu hrobu sa bežalo s nedočkavosťou a očakávaním.

Ale každý, kto k nemu dobehol, uvidel iba prázdny hrob a pár kúskov plátna.

Myšlienka na krádež mŕtveho tela sa len ťažko vytláčala z hlavy, veď prázdnota nie je najpresvedčivejší dôkaz.

Ani v jednom evanjeliu sa nepíše, či okrem Petra a Jána prišli aj ostatní učeníci vykonať „obhliadku hrobu“, ale určite sa každý z nich musel s realitou Kristovho zmŕtvychvstania popasovať sám.

Najdlhší zápas podstúpil apoštol Tomáš, ktorý až na ôsmy deň „uveril“, aj keď si k tomu vypýtal hmatateľný dôkaz pre oči a ruky.

Je ťažké stáť na Veľký piatok pred Kristovým hrobom, ale o nič ľahšie sa nestojí ani pred prázdnym Kristovým hrobom na Veľkú noc.

Avšak známe slová apoštola Pavla akoby nami chceli silno zatriasť: ak Kristus nebol vzkriesený, tak potom márna je naša viera aj ohlasovanie.

Práve viera v Kristovo zmŕtvychvstanie nás podľa svätého Augustína robí kresťanmi. Ale jedným dychom s pápežom Františkom dodávam: nie hotovými či dokonalými.

Svoju vieru v Krista si postupne získavame a upevňujeme od iných kresťanov žijúcich podľa nej. Preto na Veľkú noc máme byť vďační Bohu za každého, kto nám o tejto viere svedčil slovami aj skutkami.

Sú to nielen konkrétne tváre, ale aj celé spoločenstvá, ktoré sa nás svojou vierou dotkli a povzbudzovali nás.

„Veľkonočná viera“ je totiž vierou spoločenstva. Sám si s prázdnym hrobom nikto neporadí.

Mnohí z vás už niekoľkokrát zažili obrady Veľkonočnej vigílie. Každého z nás vtedy oslovuje niečo iné.

V poslednom čase moju pozornosť čoraz viac púta spev slávnostného trojitého aleluja, ktoré najprv akoby „opatrne“ predspieva kňaz a ľud za ním opakuje, a keď sa tento spev stupňuje čoraz vyššie a hlasnejšie – je to krásna symbolika toho, ako sa navzájom potrebujeme učiť chváliť Boha.

Takže sviatky Veľkej noci sa neoslavujú za „zatvorenými dverami“, ale v spoločenstve bratov a sestier, s ktorými spolu žijeme vieru vo vzkrieseného Krista.