Odovzdávať vieru svedectvom života

Pochybnosti ohľadom otázok viery zostávajú neraz pochované v mysli a srdci, ale nikdy úplne nevyhasnú. Podobajú sa žeravým uhlíkom skrytým pod popolom v krbe. Stačí do popola prudko dýchnuť a môže sa znovuroznietiť oheň, ktorý sa zdal mŕtvy.

Evanjelium nás často konfrontuje s vierou apoštolov, ktorá bola neraz rovnako krehká ako tá naša. Aj napriek tomu, že sa zmŕtvychvstalý Ježiš hmatateľne zjavuje svojim apoštolom, majú ťažkosti uveriť, že je to skutočne on. Preto nemožno vyčítať Tomášovi, ktorý nebol prítomný počas prvého zjavenia, že potrebuje vidieť a dotknúť sa, aby sa mohol radovať a vyznávať vieru.

Viera apoštolov, ktorá ich neskôr viedla k tomu, aby vydávali svedectvo o Ježišovom evanjeliu až po obetu vlastného života, nebola výsledkom presvedčivých logických úvah o existencii Boha či brilantných teologických prednášok. Bola to viera zrodená z konkrétnej skúsenosti, z viditeľného stretnutia so živým Pánom.

Ale čo potom s našou vierou? S nami, ktorým sa Zmŕtvychvstalý osobne nezjavuje? Ježiš hovorí svojim priateľom niečo, v čom môžeme nájsť odpoveď: Ako mňa poslal Otec, tak aj ja posielam vás. Ani moja viera nevychádza z peknej katechizmovej teórie, ale z konkrétnej skúsenosti. Nemôžem nerozpoznať toľko ľudí, ktorých svedectvo pravej a autentickej viery mi pomohlo uveriť a svedčiť o Ježišovi.

Otec poslal Ježiša. Ježiš poslal svojich učeníkov. Ježišovi priatelia vytvorili spoločenstvo, ktoré sa časom rozrástlo až po mňa. Vzkrieseného Ježiša osobne nevidím, ale vidím silu viery v neho v živote toľkých bratov a sestier, ktorí uverili evanjeliu, a z toho vyplýva moje odhodlanie nešíriť vieru argumentmi a presviedčaním, ale svedectvom života.