Odpustiť či neodpustiť?

Odpúšťanie patrí k hlavným poznávacím znakom kresťanov. Ak ho nedokážeme udeliť alebo prijať, čo kresťanské v nás ešte zostalo? Môžeme to pripodobniť ku „skrutke“, ktorá drží naše kresťanstvo „pokope“ – ak z nás vypadne, všetko ostatné sa rozpadáva, aj náš každodenný Otčenáš, ktorý sa mení na každodenné klamstvo, kde hovoríme Bohu o odpúšťaní svojim vinníkom, ktorým sme neodpustili.

Tento tvrdý nemenný postoj si človek často obhajuje známym argumentom: „Keby sa tebe stalo to, čo mne, inak by si hovoril...“ Možno, ale o 77-násobnom odpúšťaní nehovorím ja, ale ten, ktorý dokázal odpúšťať aj s pribitými rukami a nohami na kríži a adresoval to tým, ktorí o to vôbec nestáli.

On sám povedal, že aj nám sa iba toľko odpustí, koľko sme ochotní odpúšťať. Preto posledná veta nedeľného evanjelia znie ako neoblomná pečať: „Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.“

Je taká jasná, že ju nikto nevyškrtol ani nespochybnil. Lenže čnosť sa nerozvíja sama od seba, ale v spolupráci s ďalšími čnosťami. To isté platí aj o nerestiach. Aj k neodpusteniu sa veľmi rýchlo pridávajú ďalšie neresti. Neustálym podnecovateľom je hnev a s ním súvisiace zlorečenie.

Takýto človek súdi druhého iba v hneve a z hrdla mu vytekajú len horké a vyčítajúce slová. Nakoniec v tomto stave zostáva sám, pretože málokomu chutí sústavne počúvať nekončiaci tok „zoctovatených“ slov.

Zaujímavý výsledok priniesol jeden výskum o tom, koľko zbytočnej energie vynakladá nahnevaný človek na svoje neodpustenie: až 80-tisíc myšlienok musí v hlave denne uniesť ten, kto má na iného ťažké srdce. Sú to neviditeľní mučitelia, ktorí ho už na tomto svete denne trápia, až nakoniec nahlodajú aj celkový zdravotný stav. Stojí nám to za to?