Pokušenie

Toto sú udalosti, ktoré evanjelista Lukáš uvádza ako vstupnú bránu do Ježišovho verejného účinkovania. A hneď na začiatku, pri tejto pomyselnej bráne, Ježiš stretáva diabla. Toto stretnutie sa odohráva na púšti, kam Ježiša privedol Duch Svätý. 

V zdanlivo dobre mienených otázkach chce diabol priviesť Ježisa k tomu, aby zmýšľal ako on. To je vždy hlavné pokušenie diabla. Ponajprv si pokušiteľ vôbec nevie predstaviť, prečo by Boží Syn mal hladovať. On predsa dokáže zázračne premeniť aj kamene na chclieb (neskôr Ježiš zázračne rozmnoží chleby, ale nie aby nasýtil seba).

Podľa diablovho chápania by mal Boží Syn prevziať moc nad svetom a konečne bx nastolil mier (niektorí Ježišovi učeníci ho presne takto chceli vidieť a zažiť). 

Pri treťom pokušení si diabol pomôže citátom z Písma a vnuká Ježišovi predstavu, že sa mu ako Božiemu Synovi nemôže nič stať. Anjeli ho ochránia pred každým zlom, nič sa mu nestane (takto uvažoval aj Peter, keď bránil Ježišovi ísť cestou utrpenia - Ježiš nazval Petra satanom).

Je v týchto predstavách diabla niečo také, čo by nenapadlo aj nám? Ježiš je predsa Boží Syn, a keby chcel... tak by dokázal včetko, čo mu diabol predkladal.

Ježiš mal ale Boží plán vykúpenia hlboko zapísaný vo svojom srdci. Poznal Božiu vôľu a nedal sa odradiť od cesty, ktorou mal kráčať, aby zachránil človeka. Jeho cesta vykúpenia nebola nadpozemská.

Bola to cesta kríža, na ktorom zomiera ako najbiednejší zo všetkých. Niesť svoj kríž, zmýšľať ako Ježiš, je aj naša cesta. Pri bránach našich začiatkov - aj teraz na začiatku Pôstneho obdobia - sú nielen veľké zážitky a duchovné odhodlanie. Neraz je to aj stretnutie s pokušením.

Ježiš je nám vzorom, ako ho zvládať. Učí nás modliť sa, hovoriť s Otcom a hlbšie poznávať Božie slovo. Takto budeme schopní zmýšľať a konať ako Ježiš, nie ako pokušiteľ. Toho sme sa predsa zriekli už pri vstupnej bráne našej cesty viery - pri našom krstre. Zriekli sme sa zlého ducha a jeho pokušení a obliekli sme sa v Krista.