Pravidlo štyroch očí

Nie každý s tým musí súhlasiť, najmä ak mal negatívnu skúsenosť s napomínaním iného, prípadne sám ťažko niesol napomenutie od druhého. Pravdepodobne aj Ježišovi učeníci mali s tým svoju skúsenosť, preto im Ježiš zanechal niekoľko dôležitých rád.

Ako prvé im odporučil „pravidlo štyroch očí“ – teda bez tretieho svedka. Na to sa niekedy zvykne zabúdať, čoho dôsledkom je zbytočné poníženie. Ak má byť napomenutie prejavom lásky, už v samotnom geste napomínania by nemala chýbať jemnosť, diskrétnosť, láskavosť, ale aj jasnosť a vzájomná dôvera.

Najhorší možný spôsob je napomínať v stostupňovom vare hnevu. Takéto „vriace slová“ spôsobujú iba „popáleniny ducha“, ktoré sa prejavia urazenosťou a uzavretosťou. Rovnaké zranenia spôsobuje aj napomínanie z pozície moci alebo z neodolateľnej túžby všetko „vytmaviť“.

Lenže pri napomínaní by sme mali druhého získať, nie stratiť. Preto ak niekoho napomínam či upozorňujem, v prvom rade to má bolieť mňa, až potom toho, koho sa to týka. Jednoducho vyjadrené: najlepšie napomína ten, kto sám vie, aké ťažké je priznať si vlastné chyby.

K tomu uvediem jeden vtipný príbeh o dvoch ženách. Jedna zvykla svoju vypratú bielizeň vešať pred dom a druhá ju potom cez okno skúmala očami, pričom vždy našla nedostatky: „Buď má susedka slabý prací prášok, alebo je slepá, keď nevidí, aká je tá bielizeň špinavá.“

Po neustálom pripomienkovaní sa v jedno ráno opäť postavila pred okno a prekvapená zvolala: „No toto! Všetko je dnes čisté! Čo sa stalo?“ Manžel jej pohotovo odpovedal: „Nič. Len som umyl okno, cez ktoré si sa pozerala.“

Dovoľte mi preto k „pravidlu štyroch očí“ pridať malý doplnok: skôr než začneme druhého súdiť svojimi očami, nezabudnime si ich najprv „umyť“. Pretože špinavé oči vidia všetko špinavo.