Prvé aj druhé z lásky

Ježiša, ako príslušníka židovského národa, toto najväčšie prikázanie sprevádzalo každý deň. Odmalička ho odriekal ako svoju prvú modlitbu: „Počuj, Izrael, Pán, náš Boh, je jediný Pán. Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“

Ako zbožný Žid sa tieto slová modlil dvakrát ráno a dvakrát večer. Prechádzajúc dverami domu, dotýkal sa ich rukou v maličkej schránke (mezuza) na pravej strane dverí a v synagóge si ich zakladal na čelo v koženej krabičke (tefilin) a za pomoci kožených remienkov si ich pevne pridržal ovinuté okolo pravej ruky.

Nehovoriac o tom, že aj uši zomierajúceho Žida si mali slová tohto príkazu vypočuť ako posledné na zemi. Ježiš teda vyslovil iba to, čím žil od rána do večera sedem dní v týždni. Toto najväčšie a zároveň aj každodenné dvadsaťštyrihodinové prikázanie nemá byť pre človeka bremenom, ale životným štýlom.

Súčasne je však spojené aj s láskou k blížnemu. Táto príkazová „dvojka“ je akoby skúškou správnosti „jednotky“. Výstižne to vysvetlil apoštol Ján vo svojom liste: Ak povieš, že miluješ Boha, ale nenávidíš brata – si luhár. Veď kto nemiluje brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí (porov. 1 Jn 4, 20).

Sú to teda prikázania, ktoré Ježiš spojil. V mysli nosím veľa živých príkladov: tvár staršej ženy, ktorá sama nemá veľa síl, a predsa vždy nakúpi ďalším dvom starším osobám, ktoré už nevládzu chodiť; manželov, ktorí nezištne rozdávajú zo svojej úrody tým, ktorí to najviac potrebujú, či „bohuznámi“ podporovatelia, ktorí v pravom čase a v tichu pomáhajú tam, kde je najväčšia núdza.

Ak by títo ľudia nedokázali s láskou žiť „druhé“, nemali by ani na „prvé“. Dúfam, že v tomto skrytom zozname lásky naše mená nechýbajú.