Rozbalil si dar?

Pán farár vo vyššom veku odcestoval do kúpeľov. Farnosť zveril kaplánovi a vysvetlil mu všetko potrebné, aby veci fungovali. Dve nedele prebehli bez problémov. Potom sa však kaplán ozval, že robotníci, ktorí robili práce na kostole, si prišli po mzdu.

„Zabudli ste mi povedať, kde je kľúčik od farského trezoru,“ napísal farárovi do správy. „Nuž, nechal som ti ho tam, kde som myslel, že ho stopercentne nájdeš,“ odpísal farár. „Veď už ma nenapínajte a povedzte, kde ho mám hľadať,“ zareagoval kaplán. „Vložil som ti ho do breviára,“ prišla odpoveď.

Touto anekdotou nám profesor v seminári pripomínal kňazskú povinnosť modlitby vrátane liturgie hodín. „Breviár nedostávate nato, aby vám zdobil poličku, ale nato, aby ste ho denne používali!“ Na slávnosť Krstu Krista Pána počujeme slová z neba: „Ty si môj milovaný Syn. V tebe mám zaľúbenie.“

Tie isté slová zazneli aj v liturgii krstu, ktorý sme prijali. Pretože skrze Krista nám Boh dal moc stať sa Božími deťmi. Tento vzácny dar prevyšuje všetky poklady, ktoré môžeme získať. A predsa. Často zostáva nerozbalený. Odložený „na poličke“.

Dieťa síce rodičia dajú pokrstiť, avšak ďalej ho nevedú k tomu, aby semienko prijaté v krste rozvíjalo. Aby užívalo jeho plody nielen raz vo večnosti, ale už tu a teraz. Lebo Božími deťmi sa stávame, keď svoje srdcia otvárame pre milosť, pre pôsobenie Ducha Svätého.

Keď žijeme a rozhodujeme sa podľa Božieho slova. Keď sa zriekame zlého ducha. Keď vyznávame vieru v trojjediného Boha. Samozrejme, to všetko nejde samo od seba: človek musí pridať ruku k dielu. „Rozbaliť dar“ a začať ho používať.

Zároveň to najdôležitejšie, teda samotný dar krstu, ktorý nám umožňuje stať sa dedičmi Božieho kráľovstva, sme dostali celkom zadarmo, nezaslúžene. Pripomeňme si to dnes. Pohľadajme krstnú sviecu, košieľku.

Pouvažujme nad liturgiou krstu, nad krásou jej symbolov. Obráťme sa. Zanechajme hriech. Prejdime z tmy do svetla. Pouvažujme, či dar krstu naozaj využívame alebo len čaká na „rozbalenie“