Satan ho pokúšal a anjeli mu posluhovali

Syn Boží a pokúšanie. Ako to ide spolu? Malo vôbec toto pokúšanie nejaký význam? Veď je jasné, že už vopred bolo odsúdené na neúspech.

Kto takto hovorí, svedčí to o tom, že ešte dobre nepochopil podstatu Kristovej osobnosti. Ježiš sa  totiž nehral na človeka, ale bol ním plne tak ako my. A k ľudskej bytosti patrí nielen utrpenie a smrť, ale aj pokušenie.

Svätý Pavol píše: „Vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom“ (Flp 2, 7); a autor Listu Hebrejom pripája: „Veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4, 15).

Skúsme si priblížiť túto drámu pokúšania na púšti. Začína sa tým, že zlý duch sa priblíži ku Kristovi. Ide tu o skutočný boj so zlým duchom a Kristovo víťazstvo je skutočným víťazstvom.

Z toho nám vyplýva: pamätať vždy na dve skutočnosti. Po prvé: Musíme počítať so skutočnosťou pokušenia. Pokiaľ sme na tomto svete, pokušeniu sa nevyhneme.

V Knihe Sirachovcovej čítame: „Synu, ak ideš slúžiť Bohu, stoj (pevne) v spravodlivosti a bázni a priprav sa na skúšku!“ (Sir 2, 1). Tou skúškou je aj každé pokušenie. Ono samotné však ešte nie je hriechom, a ako vidíme u Ježiša, ani hanbou.

Svätý Ján Zlatoústy povedal: „Zlodej nejde nikdy tam, kde nič nie je; diabol tiež nepokúša takého človeka, ktorého už má vo svojej moci. Čím je boj tvrdší a ťažší, tým je aj väčšie víťazstvo. Dub silnie v búrke, telo sa otužuje prácou a námahou a duša sa zdokonaľuje premáhaním v pokušení.“

Druhá vec, ktorú si máme uvedomovať je tá, že satan je Kristovým víťazstvom odhalený a jeho moc je zlomená. Preto aj my môžeme žiť z veľkonočného tajomstva a dúfať, že s pomocou Krista zvíťazíme.

Ak sa k nemu rozhodne pridáme, nemôžeme nikdy patriť medzi porazených, ale budeme raz pripočítaní do spoločenstva svätých a anjelov, ktorí Ježišovi posluhovali.

Tu sa uskutočňuje Jakubov sen. Ježiš sám je ten rebrík, ktorý spája Boha a človeka.