Sila matiek

Židia týchto obyvateľov pre ich pohanský spôsob života nazývali hriešnikmi, ale aj „psami“. Odtiaľ pochádza tvrdá Ježišova pripomienka o izraelských deťoch a pohanských šteňatách. Čo je však na tejto udalosti najudivujúcejšie, teda aspoň pre mňa, je pokorná neodbytnosť pohanskej matky a jej skláňajúca sa viera: „Pane, pomôž mi!“

Sklonená nazvala Ježiša svojím „Pánom“, čím mu dala označenie, ktoré patrilo Bohu. Trikrát takto vyznala svoju vieru a Ježiš túto jej vieru označil nielen za „veľkú“, ale aj za vypočutú. Oslovuje ma pokora a viera tejto ženy, ktorá mala v sebe ešte tretiu veľkú silu: bola matka.

A matka dokáže pre svoje dieťa urobiť ešte oveľa viac než len byť tak hlasito vytrvalá, že znervózňuje aj samotných Ježišových učeníkov: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Modlitby matiek majú pred Bohom veľkú silu a dokážu meniť nielen deti a rodiny, ale aj celé národy.

Preto keď niekedy počúvam starnúce mamy zronené zo životov svojich detí, často im hovorím: „Čo myslíte, prečo vás Boh doteraz nechal žiť? Aby ste sa do konca života trápili nad svojimi deťmi? Nie skôr preto, aby sa mal kto za ne modliť? Možno ste jediná bytosť, ktorá sa za ne prihovára pred Bohom.

Takže vaša posledná a každodenná úloha je modliť sa. Nič viac pre ne urobiť nemôžete.“ So záujmom pozerám na zrobené a skrivené prsty týchto matiek, ktoré majú problém udržať pero v ruke a podpísať sa, ale zato dokážu pred Božou tvárou dennodenne „písať ružencom“ svoje modlitby za nás.

Dovoľte mi preto na záver vysloviť jednu prosbu k našim mamám: Aby s vaším hlasom nezamĺkli aj vaše modlitby, naučte svoje deti a vnúčatá modliť sa. Čím skôr, tým lepšie. Zanecháte im silnú zbraň proti zlému duchu.