Sme kresťanmi po Turícach?

Dnešný sviatok narodenín Cirkvi v Jeruzaleme je opísaný evanjelistom Lukášom v Skutkoch apoštolov. Písal síce o vonkajších prejavoch v podobe víchra a ohňa, ale bola to iba výzva k väčšej pozornosti. Duch Svätý sa totiž najviac prejavil cez ľudí. Jeho prítomnosť v apoštoloch bola najsilnejším prejavom Ducha Svätého, ktorá spôsobila dve zázračné apoštolské rozhodnutia. 

Prvé: apoštoli konečne otvorili zamknuté dvere a vyšli k ľuďom, ktorých sa pred chvíľkou neskutočne báli a začali im hovoriť v ich vlastných jazykoch o veľkých Božích dielach. Niekto môže namietať, čo je na tom zázračné? Veď stačilo hovoriť vo vtedajšej úradnej gréčtine a tiež by všetci rozumeli. Určite, lenže je rozdiel hovoriť vo vlastnom jazyku a v úradnom. Je to tak, ako keď Benedikt XVI. prišiel do Poľska a Poliaci sa vzájomne pýtali: Povie niečo po poľsky, alebo iba taliansky? Keď sa prihovoril pár slovami v poľštine, v tej chvíli vedeli, že ich má rád, lebo si dal námahu hovoriť rečou srdca, a nie iba oficiálnym jazykom. Ak hovoríme s niekým v jeho rodnom jazyku, akoby sme rozmýšľali jeho hlavou a cítili jeho srdcom. Všetci cudzinci v tej chvíli prostredníctvom apoštolov pochopili, že sú milovaní a ako ich miluje Boh. Bolo to prekvapujúce Božie vyznanie lásky cez ľudí.   

Po druhé: vo všetkých jazykoch začali oslavovať Boha za to, čo vykonal. Zrazu prestali myslieť na seba a začali chváliť Boha. Len pred Veľkou nocou sa hádali o prvé miesta a teraz dali prvé miesto Bohu. Svätý Ján Pavol II. nazval tento jav „koperníkovským objavom“, keď sa apoštoli za pomoci Ducha Svätého prestali točiť okolo seba a objavili centrum svojho života – Boha. Celé toto zoslanie Ducha Svätého bolo také pôsobivé, že udivovalo všetkých, takže sa pýtali, čo sa to stalo s touto apoštolskou jedenástkou? Nepýtali sa na víchor, ani na oheň, ale na slová, ktoré počuli hovoriť vo svojom jazyku. Kladú si ľudia podobnú otázku, keď vidia náš život: Čo sa to s nimi stalo? Sme kresťanmi po Turícach, alebo stále pred Veľkou nocou?