Sme útechou bezradných

Rozumieť Cirkvi a milovať ju nie je vôbec jednoduché. Popri jedinečných hodnotách a nevyčísliteľnom dobre, ktoré od svojho zrodu šíri vo svete, sú v nej i priveľké slabosti a protirečenia. Hlásia sa k nej mnohí, ktorí znižujú jej kredit. Ťahá sa za ňou nemálo historických omylov a súčasnosť ju vôbec nešetrí.

Keď počúvame dnešný úryvok evanjelia, nachádzame v ňom silný motív, ktorý podľa Matúša viedol Ježiša k založeniu Cirkvi a k výberu Dvanástich.

Neodsudzuje, ale súcití s davom skleslých, sklamaných a zranených. Ide o veľmi vzácnu indikáciu, ktorá chce povedať, že Cirkev nejestvuje sama pre seba, pre svoje záujmy. Existuje pre druhých, pre svet, pre ľudstvo, a to predovšetkým pre ubiedených a utláčaných.

Dnešní pastieri sú v tomto zmysle pokračovateľmi dojmu, ktorý mal Kristus. Vietnamský kardinál François Xavier Nguyen Van Thuan - po osobnej skúsenosti s trinásťročným komunistickým väznením - počas meditácie pred pápežom a rímskou kúriou povedal: „Snívam o Cirkvi, ktorá by bola stále otvorenou svätou bránou, aby mohla objať všetkých, aby bola plná súcitu a chápala ťažkosti a bolesti ľudstva. O Cirkvi, ktorá chráni, utešuje a vedie každý národ smerom k Otcovi, ktorý nás miluje.“

Kto by si však na takýto projekt vybral dvanásť ľudí takých radikálne odlišných? Rybárov zvyknutých na konkrétnosť a tvrdosť života spolu s intelektuálmi ako Matúš a Ján? Tradicionalistov ako Jakub spolu s mýtnikmi, verejnými hriešnikmi a radikálmi ako Šimon z hnutia zelótov?

Táto skupina učeníkov však predstavuje celý Izrael i celé ľudstvo v svojej odlišnosti. Odzrkadľuje Cirkev, spoločenstvo Kristových učeníkov, síce rozdielnych, ale spojených pulzujúcou láskou ich Majstra. Je to paradox.

Zranenému a krehkému ľudstvu, ktoré potrebuje vedenie, posiela Ježiš vzorku ľudstva, ktorá je sama osebe krehká a zranená, ale neustále meniaca sa vplyvom jeho lásky. Milosrdný Boh sa rozhodol byť ohlasovaný i nemilosrdnými a pochybujúcimi ľuďmi.

Nebojme sa milovať Cirkev a ochotne konať jej nenahraditeľné poslanie.