Tisíc malých adventov

Ako bolo za dní Noema, tak bude aj pri príchode Syna človeka. Ako bolo za dní Noema? Podobne ako dnes. Všetci si mysleli, že sa už nič nemôže zmeniť.

Každý mal svoje isté plány, rozrobené práce, dohodnutý čas, vychodené chodníčky, nemeniteľné zvyky aj zlozvyky, takže nikto nepočítal so zmenou plánu alebo s dňom, v ktorom zrazu čas pôjde úplne inak.

Noe s tým počítal, preto bol po celý čas smiešny v očiach ostatných, ako aj jeho koráb uprostred súše, ktorý bol hotovým bláznovstvom. Myslím si, že aj kresťanstvo so svojím chápaním Adventu je pre mnohých podobným bláznovstvom ako Noemova archa: Aký príchod Syna človeka?

Už toľko rokov opakujete to isté a nič sa nedeje? Naozaj nič? Žiadna zmena plánu sa nekoná? Koľkí už osobne vo svojom živote zažili „príchod Syna človeka“ a vzájomne si pozreli do očí!?

Tých niekoľko tisíc „osobných adventov“ počas roka, o ktorých sme počuli alebo mali možnosť prežiť s našimi blízkymi odchádzajúcimi pred Božiu tvár, je nič? Každodenne nás Boh pripravuje týmito malými adventmi na posledný príchod Syna človeka.

Nehovoriac o posledných časoch, v ktorých sa deje toľko nečakaných zmien, až nás nemilosrdne vytrhávajú zo všetkého, čo sme doteraz pokladali za stopercentnú istotu. Pravdepodobne ste už počuli o tom, čo ľudia najviac ľutujú na smrteľnej posteli.

Tento „rebríček ľútosti“ zostavovali rôzni psychoterapeuti, lekári, ale aj kňazi, ktorí stáli v posledných chvíľach pri zomierajúcich a počúvali ich poslednú životnú ľútosť.

Prvá priečka vôbec nepatrila ľútosti za väčším bohatstvom ani za nerozvinutou kariérou či nedocenenými osobnými úspechmi, ale na prvom mieste ľutovali najviac to, že vo svojom živote nenašli odvahu zmeniť svoj život.

Advent teda nie je čas ukladania na zimný spánok, ale čas prebúdzania: Nadišla hodina, aby sme sa prebudili zo sna a začali žiť ako vo dne. Prijmime tohtoročný Advent ako Bohom ponúknutú milosť na zmenu života, ktorá sa už o rok nemusí zopakovať.