Tu som, pošli mňa

Božie slovo dnes predsa hovorí v každom jednom čítaní o povolaní... Ale nie je to tak. Štvrtá veľkonočná nedeľa je ešte pomerne ďaleko a čas modlitieb za duchovné povolania je celoročný čas (zvlášť sú tomuto úmyslu modlitieb určené prvé štvrtky v mesiaci počas celého roka).

Tentoraz zaznievajú tri príbehy povolania, v ktorých apoštoli Peter a Pavol a starozákonný Izaiáš vydávajú svedectvo o začiatku svojej cesty s Pánom. Všetci sa zhodujú v jednom: nie sú toho hodni. Bránia sa a namietajú: Pane, nie som hoden... Kto som ja, že ma voláš? Prečo práve ja?

Teda nie dokonalosť a pripravenosť, ale nehodnosť je ich vklad do začínajúceho príbehu povolania a zasvätenia.

Ja som muž s nečistými perami, zvolá Izaiáš. A Pavol hovorí, ja som najmenší z apoštolov, ba nie som hoden volať sa apoštolom. Peter zasa prosí Ježiša: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny! Žiaden z nich nie je perfektný a tu na zemi ani nikdy nebude.

Iba Božia láska, ktorá ich volá, je dokonalá. Ona im dáva silu do odvážneho vyznania a životného svedectva. Boh daruje povolanému aj odpustenie, odvahu, silu a potrebnú milosť.

Vďaka tejto láskavej, odpúšťajúcej Božej moci môže Izaiáš zvolať: Tu som, pošli mňa. Pavol hovorí o sebe, že z Božej milosti som tým, čím som. A Peter napriek svojim skúsenostiam rybára a neúspešnému lovu dôveruje Ježišovi a povie: na tvoje slovo spustím siete.

Do týchto skúseností človeka s Božou mocou vkladá dnešná liturgia slová žalmu: Vždy si ma vyslyšal, keď som ťa vzýval, a rozmnožil si vo mne odvahu (Ž 138).

Boh povoláva k nasledovaniu a dobre pozná srdce toho, koho si vybral – vie o ňom viac ako sám povolaný. Boh pozná pochybnosti, nehodnosť a slabosť človeka, ale na nich nestavia. Ani dokonalosť a bezchybnosť nie je pre neho rozhodujúca.

Boh chce od povolaných iba dôveru. Všetko ostatné a nevyhnutné k nasledovaniu dostane spolu s ňou.