Túžba po vode

Nepredstaviteľne veľký smäd dohnal ľud počas cesty púšťou k rebélii voči Mojžišovi a málo známemu Bohu. Naopak, zvedavosť priviedla samaritánsku ženu k žiadosti o živú vodu. Obe túžby však prezrádzajú smäd po niečom hlbšom, zahalenom a tajomnom. 

Podľa slov svätého Pavla vtedy všetci pili na púšti ten istý nápoj, „lebo pili z duchovnej skaly, ktorá ich sprevádzala, a tou skalou bol Kristus“ (1 Kor 10, 4). Spočiatku to nevedela ani Samaritánka. Veď živá voda, o ktorú prejavila záujem, nemohla pochádzať zo slávnej Jakubovej studne, ktorú i dnes pútnici radi navštevujú. Ide o vodu, ktorá sa podľa Ježišovho výroku stane „prameňom vody prúdiacej do večného života“.

Tieto slová výrazne odkazujú na udalosť ukrižovania, kde z Kristovho prebodnutého boku vychádza voda a krv, symbolicky život i smrť, čo jasne naznačuje účinky sviatosti krstu.

Samaritánka v Jánovom evanjeliu predstavuje typ osoby hľadajúcej Boha, ktorou sa pohŕda. Zastupuje veriacich na perifériách spoločnosti, ktorí začínajú objavovať pravý kult v „Duchu a pravde“ vďaka príťažlivosti Krista a jeho slov, ale ich život s vierou ešte nie je v harmónii.

Predstaviteľom oficiálneho a ortodoxného judaizmu je naproti tomu farizej Nikodém. Stretávame sa s ním v predchádzajúcej kapitole, kde celé jeho hľadanie zostáva zahalené tmou noci.

Treťou postavou viery je kráľovský úradník z Kány. Na scénu evanjelia prichádza hneď po Samaritánke; o dva dni, keď sa Ježiš vráti do Galiley. Privádza ho k nemu bezvýchodisková situácia - prosí o uzdravenie svojho zomierajúceho syna. Pomoc hľadá uprostred tmy bolesti a strachu. Prameň viery, ktorý naplno uhasí jeho smäd na základe znamení, nadobúda v tejto postave skutočný vrchol: „Uveril Ježišovmu slovu a šiel.“ 

Každý z nás má v sebe prítomné zameranie na Boha. Náš neutíchajúci smäd po živote, láske, poznaní a pravde to potvrdzuje. Väčšinou si ho, žiaľ, všimneme až v kritických situáciách. Našťastie, Kristus je trpezlivý. Pribitý na kríži svojho večného smädu vytrvalo opakuje: „Žíznim“ po tebe.