Týmto ľuďom mám veriť?

Azda všetci poznáme slovné spojenie „neveriaci Tomáš“. Zakladá sa však na slovách z evanjelií?

Keď sa Ježiš rozhodol vrátiť do Judey, do domu zosnulého Lazára, učeníci ho zo strachu odhovárali: „Rabbi, len nedávno ťa Židia chceli ukameňovať a zasa ta ideš?!“ Vtedy Tomáš odvážne reaguje: „Poďme aj my a umrime s ním.“

Večer, keď sa učeníkom zjavil zmŕtvychvstalý Kristus, Tomáš medzi nimi nebol. Možno bol, ako to niekedy v živote chodí, v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Prečo však vyhlásil: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím“?

Skúsme si predstaviť vystrašených učeníkov vo večeradle. Nedávno sa dvaja z nich škriepili, kto z nich je väčší. V noci, keď Ježiš bdel a potil krv, zaspali. Počas súdneho procesu s ich Majstrom sa neprihlásili za svedkov obhajoby. Peter ho dokonca zaprel. Nestáli pri ňom ani pod krížom, keď zomieral. Týmto ľuďom má teraz Tomáš veriť, že živý Kristus bol medzi nimi? Veľmi dobre poznal ich hriešnosť, slabosti a zbabelosť. Ako sa dá veriť ich svedectvu?

Tomáš reprezentuje všetkých zranených veriacich, pre ktorých je nepredstaviteľné, že by Boh zveril svoje tajomstvá ľuďom, ako boli oni. Našťastie, necíti sa o nič lepší od nich. Zostáva v ich spoločnosti aj o osem dní. A Ježiš prichádza kvôli nemu. Keďže dobre vie, čo Tomáš prežíva, ukazuje mu svoje rany. Tomáš pochopí. Pred všetkými vyzná Krista za Boha. V tejto chvíli sa zachová ako najväčší z apoštolov. 

Vzkriesený Ježiš je tak radikálne zmenený skúsenosťou smrti, že ho nespoznávajú ani najbližší. Preto necháva plachty v hrobe pre Jána, prihovára sa Márii Magdaléne, láme chlieb pre emauzských učeníkov a Tomášovi ukazuje stopy svojho utrpenia. Nám dnes predstavuje rany sveta a rany Cirkvi - toho tela, ktoré na seba vzal. 

Prijmime tento veľkonočný čas ako výzvu hľadať Krista uprostred nášho nedokonalého a krehkého spoločenstva. A nebuďme neveriaci, ale veriaci, i keď sme zranení ako Tomáš.