Nedeľné homílie

Pravdepodobne už mnohí z nás zachytili známu televíznu šou hľadajúcu výnimočné talenty, v ktorej sa účinkujúci snažia zaujať nezvyčajným výkonom.
Našťastie, Boh od nás neočakáva tieto mimoriadne, až nadľudské výkony, ktoré by ho mali uviesť do úžasu, prípadne dojať k slzám, aby nám nakoniec blahosklonne dovolil postúpiť do ďalšieho kola.

Iba jednej vety sa dotknem z podobenstva o múdrych a nerozumných pannách alebo o múdrom a nerozumnom spôsobe života: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Na prvé počutie to neznie až tak hrozne, kým si za ženícha nedosadíme Boha a za nerozumnú pannu seba. Teraz má táto veta iný zvuk.

Pred nejakým časom som si všimol vedľa zaparkovaného auta sedieť na zemi vrabca, ktorý mal krídla spustené k zemi a rýchlo dýchal. Vyzeralo to, akoby ho niekto naháňal. Pozeral som sa navôkol, či nenájdem vinníka, no vtom mi sám ukázal, z čoho je unavený.

Ak sa položí nečakane vážna otázka, na ktorú treba odpovedať v krátkom čase, väčšinou sa povie to, čo je na srdci a bez zbytočných slov. Takúto vážnu otázku položil aj učiteľ zákona Ježišovi. Odpovedal tým, čo mal na srdci a čím žil: miloval Boha nadovšetko a miloval aj človeka.

Nie za každou otázkou je úprimný záujem o poznanie pravdy. Niekedy môže ísť iba o „podchytenie“ v reči. Výsledkom býva zneužitie povedaného slova, ktoré sa otočí proti tomu, kto ho vyslovil. Vždy mi je ľúto, ak sa slová začnú meniť na zbrane, pomocou ktorých sa druhí zhadzujú, umlčiavajú alebo rovno odstraňujú. Tieto „slovné útoky “ sa často začínajú „cestou medu“: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu, podľa nej aj učíš a na nikoho neberieš ohľad, na žiadneho človeka...“