Nie za každou otázkou je úprimný záujem o poznanie pravdy. Niekedy môže ísť iba o „podchytenie“ v reči. Výsledkom býva zneužitie povedaného slova, ktoré sa otočí proti tomu, kto ho vyslovil. Vždy mi je ľúto, ak sa slová začnú meniť na zbrane, pomocou ktorých sa druhí zhadzujú, umlčiavajú alebo rovno odstraňujú. Tieto „slovné útoky “ sa často začínajú „cestou medu“: „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu, podľa nej aj učíš a na nikoho neberieš ohľad, na žiadneho človeka...“

Svadby často bývajú veľkou udalosťou celej rodiny, ktorá zvykne pozývať všetkých, na ktorých jej záleží. Čím ďalej na východ, tým je viac pozvaných. Ale nie každý pozvaný sa môže zúčastniť na svadobnom dni. Spoločenská etiketa hovorí, že sa na pozvanie patrí aspoň odpovedať a ospravedlniť sa, zbytočne ho neignorovať, a ak sú snúbenci blízkou rodinou, zvážiť aj zaslanie daru. Jednému postoju by sa však pozvaní mali určite vyhnúť: klamstvu.

Zvykne sa hovoriť: do tretice všetko najlepšie. Už po tretíkrát za sebou počúvame Ježišovo viničné podobenstvo, ktoré sa však neskončí práve najlepšie.

Aj túto nedeľu sa zdržíme pri vinici. Kým pred týždňom hovoril Ježiš o hospodárovi zháňajúcom kohokoľvek, kto by pracoval v jeho vinici, tentoraz hovorí o otcovi, ktorý prosí o túto prácu svojich dvoch synov, avšak s reakciou nie celkom vzorovou.

Azda niet človeka, ktorý by od chvíle užívania rozumu nezakúsil, aké je niekedy ťažké presvedčiť vlastnú hlavu a srdce a odpustiť druhému alebo čakať na odpustenie.