Pred pár týždňami ma zaujala informácia od súčasných vedcov, ktorí tvrdia, že človek preskúmal už takmer sto percent z povrchu Mesiaca a Marsu, ale iba päť percent z hlbočín morí a oceánov. A tak si položili otázku, čím to je, že vzdialené planéty spoznávame viac a lepšie ako to, čo máme pod nohami. Odpoveď bola nejednoznačná.

Každoročne dvakrát vystupujeme cestou evanjelia na vrch premenenia nášho Pána. Tento rok to bolo 5. marca počas Druhej pôstnej nedele a druhýkrát túto nedeľu, 6. augusta, na sviatok Premenenia Pána. Mnohí sme sa dožili tohto dňa, ale nie všetci rovnako. Niektorí z nás už uvideli Pána ako trojica apoštolov. Teda tak, ako počas svojho pozemského života nikdy predtým. Spomeňme si na nich v modlitbách. Kráčanie životom sa skutočne podobá výstupu na vrch Tábor. Vystupujeme spolu s Ježišom a pritom si ani neuvedomujeme, s kým kráčame. Až do chvíle, keď prídeme do cieľa a začneme ho vidieť v inom svetle.

 

Po dlhom rade Ježišových podobenstiev si nakoniec vypočujeme posledné tri, ktoré hovoria, aké dôležité je získať „nebeské kráľovstvo“. Tento zisk je prirovnaný k  pokladu ukrytému na poli, k vzácnej perle či sieti plnej rýb.

Šestnásta nedeľa pripomenie hneď tri podobenstvá, z ktorých dve sú akoby vložené do známeho podobenstva o pšenici a kúkoli. Pre tých, ktorí ho už počuli viackrát a pamätajú si ho, nie je ničím novým. Napriek tomu žiadne Božie slovo nie je až také poznané, aby nemohlo byť spoznávané ešte viac.

Za bývalých dôb sa počas žatevných prác zvyklo raziť heslo: „Ani zrno nazmar!“ Nie vždy sa to podarilo, a preto niektoré krajnice ciest boli značené rozsýpaným zrnom až do sýpok. Ale ani Ježišov rozsievač z Matúšovho evanjelia nepatril medzi šetrných a už pri siatí si počínal veľmi rozšafne: svoje zrná sial nielen do úrodnej zeme, ale aj na okraje ciest, do skalnatej pôdy a dokonca ich hodil aj do tŕnia. Z ľudského hľadiska si počínal príliš márnotratne, ale z Božieho to bol prejav lásky.