Odpustil som, no nezabúdam

Rudolf Dobiáš sa narodil 29. septembra 1934 v Dobrej pri Trenčíne do roľníckej rodiny. Keď nastúpil do miestnej rímskokatolíckej ľudovej školy, začala sa druhá svetová vojna. Napriek ťažobe časov vnímal malý Rudolf vojnu ako dobrodružstvo.

„Skoro každý deň nám nad hlavami prelietavali lietadlá. Pre nás chlapcov boli najzaujímavejšie liberátory, veľké americké bombardéry B24.“ V tom čase nemali elektrinu a nedostávali žiadne noviny, no mali spôsob, ako sa dostať k informáciám.

„Mlynárov syn pomocou mlynského kolesa dokázal vyrobiť elektrinu. Vďaka nemu sme z jeho rádia počúvali najčerstvejšie správy zo sveta,“ spomína.

MILOVAL SLOHY A SKAUTING

Po vojne sa Rudolf rozhodol pre gymnaziálne štúdiá v Trenčíne. Vynikal najmä v slovenčine a cudzích jazykoch, hlavne vo francúzštine. Po maturite ho prijali na odbor slovenský a ruský jazyk, kde mohol uplatniť svoj spisovateľský talent.

Popri štúdiu venoval svoj voľný čas najmä skautingu. „Pre nás dedinských chlapcov to bolo veľmi zaujímavé. Skautské činnosti rozvíjali mnohé dobré vlastnosti: pevnú vôľu, vytrvalosť, pravdovravnosť, pracovitosť, vernosť a smelosť.“

Tie sa mu zišli, keď si odpykával trest za velezradu a protištátnu činnosť. Komunistickí pohlavári ho ako začínajúceho vysokoškoláka odsúdili za ilegálnu činnosť, keď rozširoval letáky proti vtedajšiemu režimu.

OSUDNÝ LETÁK

Osudným sa mu stal leták s karikatúrou prezidenta Klementa Gottwalda a ruského vodcu Stalina v pekle, ktorý sa dostal do nesprávnych rúk. Vyšlo najavo, že prsty v distribúcii má aj Rudolf. Obava z odhalenia sa čoskoro naplnila.

Osudný leták, za ktorý ho zatkli a odsúdili. Snímka: archív –RD–

Živo si spomína na deň i detaily zatknutia. „Bolo to deň pred Vianocami. Bol som na dvore, išiel som po drevo na prikúrenie. Mal som ho plné ruky, naraz pristúpili ku mne dvaja muži zo Štátnej bezpečnosti a zatkli ma. Zobrali ma takého, aký som bol – v teplákoch, flanelovej košeli, pulóvri a bagandžiach. Dovolili mi akurát obliecť si zimný kabát.“

Pri domovej prehliadke zobrali aj jeho básničky. Nestihol sa poriadne rozlúčiť s rodičmi ani bratom. „Zvládal som to až prekvapujúco pokojne. Azda to spôsobila predvianočná spoveď, ktorú som stihol tesne predtým. Bol som pripravený.“

KOLOTOČ VÝSLUCHOV

Nasledovala väzba a tvrdé praktiky vyšetrovateľov. „Len čo ma jeden bachar doviedol na samotku, prišiel druhý, znova mi zaviazal oči a v papučiach ma vliekol na prvý nočný výsluch, ktorý trval do štvrtej ráno. Nebili ma.

V tom čase mali dobre prepracované metódy, ako získať priznania od triednych nepriateľov. V tú prvú noc som bol naplnený strachom a úzkosťou – odolám, keď ma začnú biť?“ spomína Rudolf, ktorý dostal väzenské číslo 111. Väzba preverila jeho psychickú i fyzickú kondíciu, keďže v cele si mohol sadnúť iba pri jedle.

„Sedačka, stolík aj posteľ v stene boli cez deň zamknuté. Po jedle ich bachar znova zamkol. Nezostávalo mi iné, len chodiť po miestnosti 2 × 3 metre. Mohol som aj stáť, ale to by som dlho nevydržal, tak som neustále chodil.“

VÄZEŇ S JÁNOM HAVLÍKOM

Na súde mu vymerali osemnásť rokov nepodmienečne. Bol rád, že ho neodsúdili na hrdelný trest, ktorý za tieto činy hrozil tiež. Rudolfa poslali na ťažké práce do uránových baní v Jáchymove a v Příbrame.

Tam sa však stretol s väzňami, ktorí mu svojím príkladom dodávali v náročných časoch silu. Či už to bol Anton Srholec, Titus Zeman alebo Ján Havlík.

„Takzvané elko bol tábor, v ktorom pracovalo približne 120 až 150 muklov, väčšinou to boli kňazi. Tí sypali ešte nie celkom od hlušiny oslobodenú rudu do guľového mlyna. Jeho veža dodnes stojí. Poznáme ju ako vežu smrti,“ spomína Rudolf Dobiáš.

SOTVA NA PREŽITIE

Stravu im prideľovali podľa pracovného výkonu. Ako nováčik nemal za sebou takmer žiadne skúsenosti, preto dostával len základ.

Rudolf Dobiáš ako zatknutý vysokoškolák. Snímka: archív –RD–

„Ráno kúsok chleba, veľký asi ako pol dlane. K  tomu dve deci melty a dve kocky cukru. Čakala ma osemhodinová šichta v bani. Robil som s ťažkou vŕtačkou, liala sa na mňa voda, na vozíky som nakladal uránovú rudu alebo kamennú hlušinu. Modlil som sa, aby som nielen prežil, ale aj splnil predpísanú normu. Lepšiu stravu mali totiž tí, čo ju splnili alebo prekročili.“

Spoluväzeň Juraj Dlouhý, ktorý mal trochu jedla navyše, sa Rudolfa ujal a občas mu venoval prídavky jedla. „Pocit hladu neskôr začal nahrádzať iný pocit – spriaznenosť s ľuďmi, s ktorými ma niečo zbližovalo.“

RIZIKOM AJ PÍSANIE BÁSNÍ

Okrem dobrých ľudí mu pomáhala zvládnuť ťažké chvíle viera v Boha, ale aj písanie. V duchu príslovia rovný rovného si hľadá si aj on našiel ľudí, ktorí sa zaujímali o poéziu.

„V tábore Vojna som sa zoznámil s Antonom Srholcom či Emanom Zábranom, otcom vynikajúceho českého prekladateľa a básnika Jána Zábranu. Ten ma po prepustení zaviedol k básnikovi Vladimírovi Holanovi. Osobitne dôležité bolo pre mňa zoznámenie s Vratislavom Vaňouskom, vysokoškolákom, ktorý pred zatknutím tiež písal poéziu. On ma oboznámil s modernou českou literatúrou a tvorbou básnikov Jaroslava Seiferta, Františka Halasa, ale aj poéziou Jana Zahradníčka a Václava Renča. Môj spolubývajúci bol i Emil Minář, aj on písal básne, niektoré mi dal prečítať.“

Písať básne v tábore bolo veľké riziko. „Ak by u  niekoho našli básne, mohol za ne ,vyfasovať‘ najmenej tri dni korekcie. Záviselo od obsahu. Bol to zlopovestný bunker. Pripomínal betónovú pivnicu, panovali v ňom neľudské podmienky. Bol taký nízky, že mukel sa v ňom nemohol postaviť a  vystrieť sa. Teplé jedlo raz za tri dni, žiadne kúrenie ani v zime.“

Z BANE K PÍSANIU

Po bezmála siedmich rokoch väzenia Rudolfa Dobiáša vďaka amnestii prepustili. Život na slobode však nebol jednoduchý. Bývalého trestanca so zlým kádrovým posudkom nechceli nikde zamestnať.

„Zľutovali sa nado mnou v bývalom Slovliku, kde potrebovali človeka na brigádu do Bane mládeže v Novákoch.“ Popri práci robotníka absolvoval nadstavbové štúdium na chemickej priemyslovke a začal aj s aktívnym písaním. Príležitosť dostal v Trenčianskych novinách, v časopise Slniečko, neskôr i v Slovenskom rozhlase, pre ktorý písal rozhlasové hry.

Publikoval tiež v Slovenskom denníku. „Nemal som čas myslieť a pracovať pre svoju slávu. Bol som rád, že žijem a že nejakým zázrakom sa stalo, že som sa v jednej chvíli odhodlal vstúpiť do bezváhového priestoru slobodného povolania.

Bez tohto vtedy neuveriteľného rizikového rozhodnutia by som sa nebol naučil aspoň trochu rozumieť remeslu, ktoré som si vybral za svoje povolanie,“ hovorí Rudolf Dobiáš. Z bývalého politického väzňa sa nakoniec stal jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských autorov.

Napísal mnoho rozprávok i poviedok pre deti a mládež. Prvou básnickou zbierkou boli Slávnosti jari, ktorú dokončil v septembri 1974. Literárne spracoval aj príbehy bývalých politických väzňov z krutých päťdesiatych rokov, napríklad v sérii Triedni nepriatelia I. až IV. Záležalo mu, aby sa nezabúdalo na zločiny komunizmu.

ODPUSTIL, NO NEZABÚDA

Svojej manželke Helenke je vďačný za to, že ostala pri ňom aj v ťažkých časoch. Rodina bola totiž pre jeho minulosť zaznávaná. Deti mali problém dostať sa do škôl, mladšieho syna nechceli zobrať ani do škôlky.

Všetko prekonali a dnes čerstvý deväťdesiatnik pozerá na svoj život z nadhľadu. Často myslí na svojich priateľov, ktorí krutosť komunistických časov neprežili. „Nemôžem dopustiť, aby sa zabudlo na to, čo som videl. Je odpustené, nenávisť je mi cudzia, ale zabudnuté nebude nikdy.“