Modlitba z Bedárov mu zmenila život

„Keď sa pripravujem spievať sakrálnu hudbu, myslím na to, že Ježiš nesedel na koni, ale kráčal bosý vedľa oslíka,“ hovorí s pokorou operný sólista TITUSZ TÓBISZ (45).
Marián Špacai 21.09.2024
Modlitba z Bedárov mu zmenila život

Titusz Tóbisz a Lukáš Vlček v muzikáli Bedári. Snímka: Marek Malúšek

Prečo ste nešli v stopách svojho otca, zanieteného folkloristu v Rimavskej Sobote?

Do štrnástich rokov som tancoval v súbore, hral na husliach, ale potom sme s bratom začali počúvať rockovú hudbu. Zapáčila sa nám gitara, začali sme zhudobňovať básne a ako gymnazisti sme dostali ocenenie na súťaži v Budapešti. S folklórom bol koniec.

V Budapešti ste potom študovali na trubadúrskej škole. Čo si pod tým máme predstaviť?

Známa maďarská Indiánka pozbierala najlepších pesničkárov v krajine, ktorí nás učili. Bolo to niečo ako konzervatórium, ale mali sme aj rozbor básní. Učili sme sa klasickú gitaru, niektorí lutnu a iné starobylé nástroje. Bola to skvelá skúsenosť, veľa sme koncertovali na hradoch, v kaštieľoch, v múzeách. Môj brat sa tým dodnes živí, ja som však hľadel k muzikálu, a keď som ho vyskúšal, zistil som, že ani to mi stačiť nebude a musím smerovať k opere.

Bola to priamočiara cesta?

Vôbec. Robil som rôzne práce, či už v mäsokombináte, alebo som v Prahe čistil metro. Všetko s láskou a radosťou. Zlom nastal, keď som sa vrátil domov do Rimavskej Soboty a živil som sa prevážaním húb na nákladnom aute. Stopla ma dievčina, ktorá ma poznala ešte zo skautingu a nechápala, prečo vozím huby, keď som pred rokmi odišiel do Budapešti študovať spev. Pomohla mi znovuobjaviť môj pôvodný cieľ a presvedčila ma, aby som skúsil predprijímačky na konzervatórium. Lenže potom som musel nastúpiť na vojenčinu.

Takže opäť to nešlo hladko?

V armádnom umeleckom súbore ma tiež povzbudzovali do štúdia operného spevu a po vojne ma prijali na konzervatórium do Košíc. Až tam som zistil, že neviem spievať. Vzal si ma však pod palec sólista Juraj Šomorjai, ktorý povedal, že zo mňa spraví dramatického tenora, ale bude to trvať pätnásť rokov. Mal pravdu, toľko času prešlo, kým som debutoval.

Mali ste teda šťastie na ľudí, ktorí formovali vašu kariéru?

Je to tak. Ako konzervatoristu ma jeden režisér pozval do divadla Thália hrať Šerchána v Knihe džunglí. Sedem rokov som potom v Thálii ako herec a spevák stvárňoval drámu a muzikály.

Ale spomínali ste, že muzikál nebola vaša konečná méta.

Udržiaval som stále kontakt s korepetítorkou z  konzervatória Júliou Grejtákovou, mojou terajšou svokrou. Presviedčala ma, že by som sa mal posunúť, a vďaka tomu som sa dostal do operného zboru v košickom divadle. Ako zborista som však nezarábal toľko ako predtým v Thálii, a tak som si musel privyrábať. Keď som akurát nemal skúšku alebo predstavenie v divadle, pracoval som v bare a raz či dvakrát do týždňa som vypomáhal ako vyhadzovač na diskotéke. V bare bol klavír, takže po záverečnej som trénoval spev a tak sa mi podarilo napredovať.

Aj z baru sa dá preraziť na vrcholnú scénu?

V jedno ráno tam zavítal režisér, s ktorým som už pracoval, a opýtal sa, prečo stojím za barom. Nasmeroval ma do Miškovca na konkurz do muzikálu Bedári, že vyzerám ako Jean Valjean. Potom som v Maďarsku navštevoval operné kurzy, kde ma známy tenorista Dénes Gulyás usmernil, že by som sa mal učiť rolu Cania z opery Komedianti, lebo dobre sedí charakteru môjmu hlasu.

Poslúchli ste?

Áno. Po čase si ma vypočul vtedajší riaditeľ v Košiciach Karol Kevický a na druhý deň som dostal zmluvu ako sólista. Komedianti to pred jedenástimi rokmi odštartovali a odvtedy to išlo ako lavína, roly v operách ako Trubadúr, Manon Lescaut, Otello... Zrazu som bol v hlbokej vode.

Vráťme sa k muzikálu Bedári. Trestanec Jean Valjean ukradne striebro biskupovi, ale ten pred policajtmi milosrdne zaklame, že mu ho daroval. To ho zachráni pred ďalším väzením, ale hlavne privedie ho k Bohu. Ovplyvnila táto postava aj váš život?

V Miškovci sme mali pred uvedením orchestrálnu skúšku a prišiel rad na modlitbu Jeana Valjeana. Vedel som, že ju nedokážem ideálne zaspievať, moje hlasivky ma nepustia, hoci sa snažím zo všetkých síl. Odspieval som ju a zrazu sa celý orchester postavil a začal tlieskať, čo sa obvykle na orchestrálke nedeje. Okolo mňa pritom boli lepší speváci ako ja. V momente tej modlitby som však pocítil, ako ma niekto zhora podržal. Bol som z toho šokovaný, niečo sa vo mne zmenilo a začal som hľadať príčiny. Ten emotívny moment sa opakoval aj potom, vždy, keď som spieval modlitbu.

Titusz Tóbisz v osudovej úlohe Jeana Valjeana v muzikáli Bedári. Snímka: Marek Malúšek

Čiže Jean Valjean bola aj z osobnostného hľadiska vaša osudová rola?

Ja som bol vychovaný ako ateista v rodine riaditeľa školy. Môj dedo sa ako partizán s baníkmi z Čučmy zapojil do odboja proti nacistom, neskôr ho však druhá éra komunistov lynčovala, vzali mu takmer celý majetok. Môj otec všetko toto utrpenie videl, takže keď mu potom zakazovali krstiť deti, bral to smrteľne vážne. Navyše v maďarskom skautingu nás dosť tlačili do kresťanstva, čo malo u mňa v pubertálnom veku presne opačný efekt. Až Jean Valjean u mňa sformoval zblíženie sa s Bohom. Aj on dlho hľadal svoju cestu. Keď vyšiel ako 48-ročný z galejí, nevedel hneď nastúpiť na správnu koľaj, až biskup vykúpil jeho dušu od diabla. Keďže túto rolu som potom dostal aj v Bratislave, som už skoro na čísle sto stvárnení Jeana Valjeana. Stále ma učí poddajnosti a skromnosti a naozaj najviac formuje môj život.

Ako sa to prejavuje?

Vyjdem z divadla a už mám výčitky, že by som mal pomáhať iným. Snažím sa o to, no pri mojom výzore sa niekedy ľudia aj zľaknú, čo od nich chcem, keď im napríklad ponúknem odnos kufra. Nedá sa všetky peniaze rozdať žobrákom, ale teší ma aspoň to, že žijem v dedine, kde si susedia vedia tak obyčajne, prirodzene pomáhať. V mestách sa na toto už zabúda.

V Bedároch na bratislavskej Novej scéne zažívate ohromný úspech. Ako sa počúvali slová veľkej chvály od francúzskeho autora libreta Alaina Boublila?

Pri skúškach chodil medzi nás, ale nepovedal mi ani slovo. Až týždeň pred premiérou ma zastavil, že presne tak to treba robiť. Myslel som, že je to len také povzbudenie, ale keď sa rovnako vyjadril aj do médií, padlo mi to veľmi dobre.

Výpočet vašich ocenení je veľký, ktoré si vážite najviac?

Teším sa zo všetkých, ale nenosím ich v hlave. Pre mňa je najväčšie ocenenie, keď všetci účinkujúci cítime, že sa predstavenie vydarilo, a pri potlesku vidíme v očiach ľudí slzy. A keď sa potom v zákulisí s dobrým pocitom objímeme.

Na rôznych koncertoch interpretujete tiež sakrálnu hudbu. Vnímate ju ako modlitbu?

Od začiatku do konca je to pre mňa modlitba a vnútorné nutkanie k nej má prebúdzať aj v poslucháčoch. Keď som raz ako študent pred učiteľom spieval Pieta, Signore, povedal mi: Titusz, ty zabúdaš, že nespievaš áriu, ale sakrálnu hudbu, Ježiš predsa nesedel na koni, ale kráčal bosý vedľa oslíka. Na túto inštrukciu myslím stále. Keď spievam sakrálnu hudbu, idem pokorne bosý vedľa oslíka. Alebo, keď to poviem s odkazom na Bedárov, mal by som byť ako ten biskup, ktorý daroval svietniky. On nie je Boh, on len odovzdáva.

Tento rok ste účinkovali aj na púti v skalnej svätyni na Butkove. Ako na vás toto výnimočné prostredie pôsobilo?

Predtým som tam nikdy nebol a bol to pre mňa veľmi príjemný šok. Už tá cesta hore kameňolomom je ohurujúca, aj celá atmosféra bola skvelá.

Ste člen Národného divadla v Košiciach, ale pred časom ste sa z mesta odsťahovali na dedinu. Našli ste tam väčší pokoj?

Bývali sme v centre Košíc, ale máme dve malé deti, ktoré sú dosť „živočíšne“, takže sme cítili, že potrebujú les. Rok sme hľadali na Slovensku, napokon sa nám zapáčila dedina Telkibánya kúsok za hranicami s Maďarskom. Je to iný svet, večer počujeme sovy, kukučky, syn našiel na dvore salamandry. Máme psíkov, zajace, deti sa tu môžu odtrhnúť z uzdy, manželka začala piecť kváskový chlieb.

Na košickom javisku ako Otello v rovnomennej opere. Snímka: Joseph Marčinský

Keď spomínate manželku, vaše zasnúbenie má tiež zaujímavý príbeh...

Koncertovali sme vo Francúzsku v jednej katedrále a posledné číslo som mal ja. Rozprával som báseň, pritom som si kľakol a vzal svoju milovanú za ruku. Ona nič netušila, ja som vybral prsteň. Obecenstvo ešte počkalo, či povie áno, a potom začalo aplaudovať. Vo všetkom krásnom je však aj kúsok smutného, lebo skladbu Ave, Mária nám vtedy spievala Paťka Janečková, ktorá neskôr ako 25-ročná zomrela. Rok po zásnubách bola svadba, po nej sme opäť cestovali na to isté miesto na festival. Vítali nás šampanským s etiketou, na ktorej bol obrázok spred roka, ako žiadam manželku o ruku. Celý čas pršalo, ale keď sme fľašu otvárali, prestalo a vyšla dúha. Vtedy som povedal, že dcérke dáme meno Iris, čo znamená dúha. Tak sa aj neskôr stalo, ešte predtým sa nám narodil syn Tristan.

Operný sólista sa zasnúbil romanticky vo Francúzsku. Dnes majú s manželkou dve deti. Snímka: archív –TT–