Peter a Mária, plní lásky k životu

Napriek vysokému veku sa tešia primeranému zdraviu. Peter je dlhoročný športovec, futbalista i  nadšený hráč stolného tenisu. Ešte pred dvomi rokmi jazdil na bicykli, ktorý dostal od rodiny ako darček k narodeninám. Je veľký vtipkár, takmer na každú vec má nejaký bonmot alebo odpoveď, ktorou vie rozveseliť.

„Niet dňa, v ktorom by ma nerozosmial,“ hovorí jeho nežnejšia polovička. Aj vďaka tomu dokázali prekonať ťažkosti i bolesti života, akou bola najmä strata dospelej dcéry.

Diamantový pár musí každý deň vyjsť minimálne na dvor. V lete pozrieť, ako sa darí úrode v záhrade či zajacom alebo hydine, ktoré chová rodina dcéry Anny. Bývajú v jednom dome, takže starkým nie je smutno. Mária sa snaží denne urobiť pre všetkých raňajky, pri varení sa strieda s dcérou a zaťom.

DESAŤ ROKOV ČAKANIA

Mladí ľudia sa zoznámili v rodnej Černovej, kde obaja vyrastali. „Na dedine sme sa všetci poznali. Boli sme jedna veľká partia. Chodili sme spolu do prírody, na turistiku, lyžovať, skrátka, trávili sme spolu voľný čas,“ spomína Mária.

Kuniakovci v deň svadby v roku 1957. Snímka: rodinný archív.

„Tušila som, že sa Petrovi páčim, ale nebola som si úplne istá, lebo okrem mňa chodil odprevádzať aj iné dievčatá, nepatrilo sa ísť im domov samým. Chcel byť za pekného a dobrého u všetkých, tak ma občas zneisťoval.“

Jej manžel bol medzi dievčatami „v kurze“ ako aktívny športovec. Pôvodne sa chcel oženiť už v devätnástich rokoch. „Kúpil som si nábytok do domácnosti, ale mama mi to vyhovorila, že je to priskoro. Tak som si ešte užíval slobodu. Nábytok som teda predal a ešte som aj na ňom zarobil päťsto korún,“ hovorí s úsmevom.

Kým si naplno získal Máriino srdce, uplynulo ďalších desať rokov. Musel si počkať, kým dozrie spoločné rozhodnutie kráčať životom vedľa seba. Mama ho potom, naopak, do ženby naháňala.

VEDELA, ŽE PRIKÝVNE

„Bolo to na Vianoce. Uchádzal sa o mňa ešte jeden chlapec, prišiel k nám domov na vážnu debatu, a  ako sme tak sedeli, prišiel aj Peter, že sa chce so mnou tiež rozprávať, či by som s ním nespojila spoločnú budúcnosť. Povedala som mu, že odpoveď mu dám na Silvestra. Ale už v ten večer som vedela, že prikývnem. Chcela som ho trošku ponaťahovať.“

Slovo dalo slovo a v roku 1956 mali civilný sobáš, o pár mesiacov v marci 1957 sa vzali aj v kostole. Hoci Máriu rodičia najskôr odhovárali, nakoniec privolili. „Prišiel ma pýtať ako niečo vzácne, ale pod zámienkou, že si chce kúpiť koníka, lebo kone sme chovali.“

Na budúcom životnom partnerovi ju zaujal práve vtip, ale aj pozornosť a láskavé srdce. A ten si ju spomedzi iných žien vybral tiež na základe podobných vlastností.

DOM PLNÝ ĽUDÍ

Po svadbe bývali najprv u manželkiných rodičov, neskôr si na susednom pozemku postavili vlastné bývanie. „Keď sme začali stavať, do roka bol dom pod strechou. Boli sme dobrá partia, známi pomáhali, nesnažili sa na nás zarobiť tak nemiestne, ako to dnes robia niektoré firmy. Ľudia sa vedeli viac zomknúť aj si nezištne pomáhať,“ vysvetľuje najstarší člen rodiny, priaznivec divadla i bývalý ochotník Peter.

Architektonické plány dostali iné. „Pôvodne to mal byť väčší, honosnejší dom, ale na taký sme nemali peniaze.“ Preto je trochu skromnejší, zato dvojpodlažný. „Väčšina rodiny sa i tak stretáva na prízemí, kde bývajú rodičia,“ vysvetľuje dcéra Anna, ktorá je už tiež na dôchodku. „Pôvodne bývali na prvom poschodí, ale ako starší sa presťahovali dolu, aby nemuseli chodiť po schodoch.“

Dnes vo viacgeneračnom dome žije aj Anna s rodinou, má troch synov, jeden z nich, tiež Peter, sa o starkých s láskou stará. Odvezie ich k lekárovi, nakúpi, porobí, čo treba. Na starkých si váži ich pozitívne myslenie, vyžarovanie, dobrosrdečnosť, nezištnosť a obetavosť.

Druhá dcéra Kuniakovcov, Katarína, už, žiaľ, nežije. Zomrela pred tridsiatimi piatimi rokmi. Zostali po nej tri dievčatá Zuzka, Katka a Veronika, ktoré starkí pomáhali vychovávať.

ŽIVOT JE KRÁSNY

Takmer sedemdesiat rokov, ktoré spolu Peter a Mária Kuniakovci doteraz prežili, bolo naplnených láskou a obetou. Nikdy sa vraj na dlhšie nepohádali, nenadávali si – vidno to aj na ich spoločnej komunikácii, nahrávajú si na smeč, sú zžití.

Dokonale sa poznajú, vážia si jeden druhého. Preto aj ich dom dýcha pokojom a žičlivosťou. Hovoria, že život je krásny, ak máte šťastie na dobrého partnera a máte sa s kým o veci podeliť v dobrom i v zlom.

Zľava dcéra Anna Kmeťová, otec Peter Kuniak s manželkou Máriou, vnučka Zuzana a pravnučka Nina. Snímka: rodinný archív

Kuniakovci svoj život zasvätili rodine a práci. Mária celý život pracovala v neďalekej ružomberskej textilke v administratíve a pôsobila aj vo fabrickom spevokole. Peter, ešte keď fungoval prídelový systém na lístky, pracoval v družstevnej predajni. „Bol dobrák, vedel, aká je situácia v rodinách, a často vydal tovar aj bez lístka. Mal známosti, vedel zohnať aj to, čo sa tu naokolo nedalo,“ chváli ho manželka. Túto prácu mal rád, ale keď prišiel príkaz, že chlapi sa majú zamestnať vo fabrike, dostal zamestnanie pri páse, čo mu nesedelo. „Vydržal som tam tri mesiace, rutinná robota ma vôbec nebavila.“

Neskôr, keďže bol športovec a vedel komunikovať i pracovať s mladými ľuďmi, dostal ponuku na pozíciu výchovného pracovníka pre mládež v miestnom textilnom učilišti. Urobil si maturitu a stal sa vedúcim pracovnej i mimopracovnej výchovy. „To už bolo niečo iné. Tu som zotrval tridsať rokov, až do penzie.“

BRÁNKY K SUSEDOM

Okrem šiestich vnúčat – troch dievčat a troch chlapcov – sa neskôr rodina rozrástla aj o ďalších členov, jedenásť pravnúčat. Väčšina žije v okolí, časť v neďalekom Třinci na Morave. Na návštevu k starkým či prastarkým chodia všetci veľmi radi, vždy sa na nich tešia. A je to vzájomné.

„Keď sme celá rodina, je nás plný dom, veľká hromada, ale tak to má byť,“ zdôrazňuje dcéra Anna a rodičia súhlasne prikyvujú. Okrem rodiny k nim často zájdu na kus reči aj susedia. V záhradných plotoch majú malé bráničky, aby nemuseli chodiť dookola a mali k sebe navzájom kratšiu cestu. Pre dobrých ľudí sú vždy otvorené.

DOMA NAJLEPŠIE

Prvá v dome väčšinou vstáva Mária. Pokiaľ vládze, venuje sa bežným prácam gazdinej, pri varení sa strieda s dcérou. Manžel teraz už menej často opúšťa dvor, ale v ňom je práce dosť – keď môže, naštiepa v zime triesky do pece. Obaja sa doteraz radi hýbu a tvrdia, že kým tak robia, vedia, že žijú.

Keď im však rodina chcela kúpiť ako darček pobyt v kúpeľoch, odmietli. Vraj im je najlepšie doma, ak vládzu, vyjdú si na kratšiu vychádzku do okolia. Každú nedeľu si vypočujú svätú omšu z rádia alebo si ju pozrú v televízii.

„Manžel zle počuje a zo svätej omše v kostole by nerozumel nič. Musíme na neho hovoriť hlasnejšie a niekedy aj zopakovať, čo treba. Nechcem, aby bol sám, aby mu bolo smutno, nuž som s ním solidárna aj v tejto veci,“ vysvetľuje Mária.

TAKÝCH ĽUDÍ JE MÁLO

Kuniakovci sú skromní ľudia a nesvoji, keď ich niekto chváli. Najmä Mária, ktorá v januári oslávi deväťdesiatku. Nechcú, aby sa o nich hovorilo či písalo, neradi o sebe hovoria, radšej by boli, aby to za nich urobil niekto iný. 

Napríklad vnučka Zuzana. „Obaja sú hlboko veriaci, skromní ľudia, k viere vedú celú rodinu. Oni nás vychovali, najmä starká, keď nám mamina zomrela. Ja som mala sedem rokov, sestra Veronika šesť a Katka len štyri. Babina z Černovej obetovala svoj čas a dennodenne bola s nami u nás v Likavke napriek tomu, že pracovala. Učila sa s nami, vodila nás na krúžky, viedla k viere. So starkým boli a stále sú pre nás veľkou oporou. Venovali nám všetok voľný čas, keď sme tri sestry chodili k nim na celé prázdniny.“

Zuzka si ich nesmierne váži, pretože takýchto ľudí, ako hovorí, je už na svete veľmi málo. Pre celú rodinu sú veľkým vzorom. „Všetko za nás vymodlia, oni sú fakt neskutoční.“

Peter a Mária Kuniakovci sú vzorom aj pre mnohých ďalších ľudí, svedčia o tom i slová na facebooku: „Krásny pár, ktorý žije ukážkovým životom. Mnohí by sme sa mohli od nich učiť.“ „Skvelí ľudia, plní energie a lásky k životu.“