Vulgarizmy pri hre nepoužíva

Rodák z Novej Bane reprezentuje klub MFK Dukla Banská Bystrica. S číslom 44 na tričku hrá v pozícii ľavého obrancu. Športovaniu sa venuje od detstva. „Mal som bratrancov, ktorí aktívne hrávali futbal, jeden bol dokonca aj v reprezentácii a to sa mi veľmi páčilo. Rodičia ma zapísali na futbal v šiestich rokoch a dnes je to už 22 rokov, čo aktívne hrám,“ hovorí Timotej o svojich začiatkoch.

V sedemnástich odišiel z domu a prijal zaujímavú ponuku živiť sa futbalom. Jeho materským klubom bol práve ten súčasný. Medzičasom prešiel viacerými mužstvami v rôznych kútoch Slovenska i v Českej republike. Futbalové skúsenosti zbieral v Slovane Bratislava, tiež v  Podbrezovej, Trnave, Skalici, Šamoríne, Dunajskej Strede či Nitre, Karvinej a Brne.

Všade sa cítil dobre, ale obzvlášť pekné spomienky má na svoje pôsobenie v Zlatých Moravciach. „Bol to malý klub, ale vládla v ňom dobrá atmosféra.“ Bolo to aj blízko Novej Bane, kde mal starých rodičov a širšiu rodinu, tak si k nim popri zápasoch a tréningoch chodil vyvetrať hlavu. Napríklad manuálnou prácou na hospodárstve, ktorú má rád dodnes.

SRDCOM BANSKOBYSTRIČAN

 V materskom klube v meste pod Urpínom sa cíti ako ryba vo vode. Prežil tu celé detstvo i študentské roky, s rodinkou sa sem vrátil pred troma rokmi a narodili sa im tu aj dve mladšie deti. Nadaný športovec má šťastie, že práca je zároveň jeho koníčkom. Doteraz odohral vyše 160 ligových zápasov.

Život profesionálneho hráča si podľa Timoteja vyžaduje veľa vytrvalosti, disciplínu a sebazaprenie. Po fyzickej i duševnej stránke. Neľutuje však, vie, že vrcholový šport prináša obety. Bez nich by nebol tam, kde je dnes. Konštatuje, že trénovanie mu nikdy nerobilo problém. Keďže si rokmi vypestoval pevnú vôľu, dokáže sa premôcť.

„Nie je to vždy jednoduché, ale dá sa to. Občas si pošomrem, ale nakoniec vstanem a idem. Keď vás práca baví, niet o čom uvažovať.“ Štíhly športovec sa však vďaka pohybu v jednom obmedzovať nemusí – v jedle. Obľubuje najmä sladké a múčne dobroty – parené buchty či šúľance.

ČISTÍ DO MANŽELSTVA

Okrem športovej kariéry hrá prím v  živote absolventa Katolíckeho gymnázia Štefana Moysesa v Banskej Bystrici viera v Boha a rodina. Keďže pochádza z rozvetvenej, nábožensky založenej rodiny, kladie dôraz na duchovný život a dobré vzťahy. Návšteva kostola a modlitba mu boli vždy prirodzené. Službu Bohu preukazoval aj dlhoročným miništrovaním, až pokým sa oženil.

S manželkou Lenkou sa zoznámili u saleziánov v Bratislave. Ako animátori sa venovali mladým, viedli stretká birmovancov, chodili do spoločenstva. „Rovnaké zmýšľanie a životné hodnoty, čo sa týka viery, boli pre mňa pri výbere manželky veľmi dôležité. Boh a kresťanské hodnoty majú v našich srdciach po predné miesto. Neviem si predstaviť, že by to bolo inak a mohol by to byť problém pri výchove detí,“ hovorí starostlivý manžel a otec.

S  budúcou manželkou sa im počas štyroch rokov randenia podarilo zachovať si predmanželskú čistotu a nehanbia sa za to. Chceli byť darom jeden pre druhého, spolužitie bez sviatostného manželstva v kostole pred Bohom neprichádzalo do úvahy. S výsmechom sa kvôli presvedčeniu nikdy nestretol, skôr s obdivom u mladých ľudí i dospelých.

Záhumenskí sú manželia päť rokov. Mladého futbalistu na milej blondínke zaujala vonkajšia jemná krása, ale najmä charakter. Páčilo sa mu, že ju mohol dobýjať a nenadbiehala mu. O Lenkino srdce bojoval takmer pol roka. „Nechcel som mať dievča za každú cenu. Mojím zámerom bolo naozaj si starostlivo vybrať takú priateľku, s ktorou sa budeme najprv postupne spoznávať, a ak si budeme rozumieť, vstúpime do manželstva.“

Mladá rodinka sa postupne rozšírila o troch chlapcov – Timoteja (3,5), Jána (2) a napokon najmladšieho Jakubka, ktorý prišiel na svet iba pred mesiacom.

NEDEĽA PATRÍ RODINE

Talentovaný futbalista trénuje od pondelka do piatka, v sobotu hráva zápasy. V nedeľu, keď má voľno, venuje všetok čas rodine. Samozrejmá je pre nich návšteva bohoslužieb. Záhumenskí bývajú na sídlisku Sásová, kde je saleziánske stredisko. Chodia tam pravidelne do kostola, manželka navštevuje tunajšie stretko mamičiek.

Timotej pochádza z  početnej rodiny a po takej aj túži. „Deti sú veľký dar. Mal som možnosť zažiť skvelé spoločenstvo bratov, sesterníc a bratrancov. Mal som sa s kým hrať, rozprávať a veľmi sa mi to páčilo. Nebránime sa aj ďalším deťom a tešíme sa z tých, ktoré máme. Uvidíme, ako Pán Boh dá a ako to budeme zvládať.“ V týchto dňoch im dáva zabrať najmä Jakubko, ktorý ešte nemá pravidelný režim.

POMÁHA, AKO VIE

Hlavnú úlohu v  domácnosti má manželka, ktorá je na materskej dovolenke. Timotej sa jej aj napriek profesionálnej vyťaženosti snaží pomáhať, ako vie. Varenie nie je práve jeho hobby, nemá však problém upratať a rád vezme dvoch väčších synov von, aby mali pohyb. Timko sa nedávno naučil jazdiť na bicykli, Janko zasa rád kope do lopty.

Rodičia však netrvajú na tom, aby z nich vyrástli športovci. „Necháme na nich, akú cestu si zvolia. Určite ich nechcem do ničoho tlačiť. Keď sa budú niečomu venovať, skôr budem dbať, aby v tom boli systematickí a zodpovední.“ Mladým manželom vypomáhajú s deťmi aj rodičia, ktorí bývajú v neďalekom paneláku.

RELAX NA CHALUPE

Keď má Timotej trochu voľného času, berie rodinku do Novej Bane, kde majú pozemok po starých rodičoch. Tu zrelaxuje, aby sa mohol vrátiť do mesta plniť si pracovné povinnosti. Najlepšie si oddýchne pri fyzickej práci – rúbaní dreva, kosení či sadení stromčekov.

S úsmevom hovorí, že aj starší chlapci, keď sa tmolia okolo neho, pomaly prejavujú záujem zapojiť sa do roboty. „Síce niekedy trochu zavadzajú a potom nám všetko trvá dlhšie, ale necháme ich, nech si ‚pričuchnú‘ aspoň k ľahším prácam.“ Timotejov sen je mať raz vlastný dom na vidieku, zatiaľ však bývajú v meste.

ZADNÉ DVIERKA

Keďže hlava rodiny práve končí vysokoškolské štúdium na Univerzite Mateja Bela v odbore ekonomika a  manažment podniku, voľného času má nateraz menej. Píše diplomovku o finančných spoločnostiach a pripravuje sa na štátnice. Hoci pôvodne začal študovať trénerstvo, napokon sa rozhodol presedlať na iný smer. Uvedomuje si, že jeho aktívna kariéra sa raz skončí, preto myslí na zadné dvierka.

„Popri športe som sa vždy zaujímal o ekonomiku a financie. Keď skončím aktívnu hráčsku kariéru, chcem sa venovať práve tejto oblasti, radiť v nej ľuďom ma baví. Myslím si, že vo financiách by mal mať každý poriadok.“

ZA JEDEN POVRAZ

Kým však bude môcť, zostane pri obľúbenom futbale. „Najkrajšie je, keď spolu držíme ako mužstvo, keď ťaháme za jeden povraz. Samozrejme, aj keď vyhráme a spoločne sa tešíme z víťazstva. Najťažšie je byť ticho, keď mám chuť kričať, pokoriť sa, keď cítim nespravodlivosť. Ale snažím sa to za niečo alebo niekoho obetovať, potom sa mi aj krivda znáša ľahšie,“ zdôrazňuje.

Ako to už medzi mužmi býva, pri hre a v zápale emócií sa neraz vyskytnú aj roztržky. Hoci sa Timotej považuje za výbušného, vulgarizmy nepoužíva. Má svoje „nadávky“, na ktorých sa spoluhráči smejú a občas ich aj preberajú. „Aj mne sa sem-tam stane, že som zapojený v konflikte. Pri športe hráč niekedy urobí aj to, čo by nemal, nie vždy je všetko fair play. Ale nemám problém si so súperom po zápase podať ruku. Ak som na vine ja, ospravedlním sa. Je to futbal a po hre sa konflikt pre mňa končí.“

Čo sa týka životných vzorov, medzi športovcami ich nemá. Našiel ich v rodine, vo svojej manželke, mame, otcovi či starkej, ktorá už nežije. A  tiež v  donovi Boscovi, svojom obľúbenom svätcovi. Od nich všetkých si osvojil hodnoty a zásady, od ktorých neupúšťa na ihrisku ani v súkromí.