Ježiš Nazaretský Benedikta XVI.

Všetky tri diely Ježiša Nazaretského od Benedikta XVI. mali veľký ohlas u čitateľov na celom svete, a to nielen v radoch katolíckych veriacich.

Giuseppe Costa, riaditeľ vatikánskeho vydavateľstva Libreria Editrice Vaticana, kde kniha vyšla, v rozhovore pre L’Osservatore Romano povedal, že dôvodom veľkého záujmu o knihy Benedikta XVI. je, „že hoci je skvelý teológ pridržiavajúci sa vedeckej metodológie, vie písať nielen hlboko, ale aj zrozumiteľne“. Pripomeňme si toto dielo.

Predmetom viery pokrsteného človeka sú Bohom zjavené pravdy, ktoré predkladá Cirkev na základe poverenia Ježiša Krista, ktoré zveril apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal“ (Mt 28, 19 – 20).

Centrálnym bodom dejín spásy je osoba a dielo Ježiša Krista, Božieho Syna, ktorý prijal ľudskú prirodzenosť, aby sa nám stal podobným vo všetkom okrem hriechu.

To o ňom hovorí prorok Izaiáš: „Pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom“ (Iz 61, 1).

Ján Krstiteľ vyhlasuje: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi“ (Mk 1, 7).

Kristus vstupuje do ľudských dejín, aby naplnil človeka novou láskou a dal mu účasť na večnom živote.

Apoštol národov deklaruje dôležitosť Kristovho poslania a jeho diela: „Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera“ (1 Kor 15, 14).

Ježišovej prítomnosti v dejinách spásy venuje pozornosť aj Benedikt XVI., keď predstavuje Krista v dejinnom a spásnom rozmere ako „historického Ježiša“ v pravom zmysle slova, lebo ako sám v úvode svojho diela uvádza, „Ježiš evanjelií je historicky zmysluplnou a hodnovernou postavou“.

 

Kristus nášho denného života

Benedikt XVI. nielen ako emeritný pápež, ale aj ako významná osobnosť teologického myslenia predstavuje základ kresťanskej viery – osobu Ježiša Krista.

Prítomnosť Božieho Syna v tomto svete je prejavom zmysluplnej lásky nebeského Otca voči svojmu stvoreniu, ktoré síce hriechom upadá, ale Božou láskou môže znovu povstať.

Tu sa nám predstavuje Ježiš Kristus ako pravý Boh a pravý človek, ktorý dáva zmysel nášmu ľudskému pozemskému putovaniu.

Ježiš nie je vzdialený od človeka, naopak, je mu blízky.

Taký je Kristus Benedikta XVI. – Kristus nášho denného života v kontexte všetkých udalostí, ktorými človek denne prechádza.

Ako odpoveď na krízu v súčasnom svete Benedikt XVI. prináša nádej, predstavujúc Krista ako postavu vždy aktuálnu a prítomnú aj v súčasnosti.

Štýl a spôsob spracovania textu o osobe a diele Ježiša Krista je bezprostredný a prijateľný pre každého čitateľa, ktorý môže nájsť duchovné posilnenie aj obohatenie svojho náboženského a intelektuálneho rozhľadu.

 

Rozvíjať osobný vzťah s ním

Život a spásonosné dielo Ježiša z Nazareta predstavuje autor v troch častiach; predstavuje zámer, prečo svoje úvahy začína od Ježišovho krstu v Jordáne po Petrovo vyznanie a udalosť premenenia.

„Pretože som za naliehavejšie považoval predstaviť Ježišovu postavu a jeho posolstvo v jeho verejnom účinkovaní, aby som tak čitateľa podnietil rozvíjať osobný vzťah s ním.“

 

Spásonosné poslanie

Druhý diel Ježiša Nazaretského s podtitulom Od vstupu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie sa zameriava na najdôležitejšie Ježišove slová a činy, charakterizujúce jeho spásonosné poslanie.

Benedikt XVI. na tomto mieste nevstupuje a nezasahuje do diskusií o všetkých možných jednotlivostiach.

Pozorné sledovanie myšlienkovej línie predstavených udalostí, na ktoré poukazuje už samotný titul druhého dielu Ježiša Nazaretského, umožňuje koncentráciu na kľúčové udalosti, ktoré v kontexte Ježišovho života a jeho skutkov tvoria východisko pre naplnenie spásonosného poslania, keď Ježiš plní vôľu nebeského Otca.

Udalosti môžeme v krátkosti predstaviť ako: vstup Ježiša do Jeruzalema; Ježišova eschatologická reč; umývanie nôh učeníkom; Ježišova veľkňazská modlitba; Posledná večera; Ježiš v Getsemanskej záhrade; súdny proces s Ježišom; ukrižovanie a pochovanie Ježiša Krista; Ježišovo zmŕtvychvstanie a nanebovstúpenie.

 

Stretnúť sa s Ježišom a uveriť mu

Benedikt XVI. vyslovuje slovo nádeje, že „mal možnosť priblížiť sa k postave nášho Pána spôsobom užitočným pre všetkých čitateľov, ktorí sa chcú stretnúť s Ježišom a uveriť mu“.

V prvej podkapitole s názvom Vstup do Jeruzalema autor približuje osobu Ježiša Krista ako kráľa, ktorý slávnostne vystupuje do Jeruzalema.

Evanjelista sv. Ján hovorí o treťom Ježišovom slávení Paschy počas jeho verejného účinkovania, aj keď synoptici opisujú len jednu Paschu – Paschu kríža a zmŕtvychvstania.

Opis Ježišovej púte do Jeruzalemského chrámu, ako ho predstavujú štyria evanjelisti, je doplnený prorockými prisľúbeniami v textoch Starého zákona, ktoré vysvetľujú a bližšie určujú novozákonné texty.

Starozákonné motívy dávajú celému deju hlbší význam.

Zástup ľudí, ktorí sú svedkami Ježišovho príchodu, neskrýva svoje dojatie a prejavuje ho zvolaním: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom.“

Táto udalosť nebola pre prvotné kresťanské spoločenstvo – pre prvotnú Cirkev – minulou udalosťou.

Benedikt XVI. hovorí: „Tak ako Pán v ten deň vstúpil na osliatku do Svätého mesta, videla ho Cirkev stále prichádzať v pokornej podobe chleba a vína.“

Ježiš vstupuje do Jeruzalema vedomý si obety, ktorá otvára bránu nového života pre človeka, ktorého poznačil hriech.

S touto pravdou sa do popredia dostáva otázka, „v akom vzťahu je Ježišova veľkňazská modlitba a Eucharistia“.

Touto témou sa Benedikt XVI. zaoberá aj v ďalšom texte, uvažujúc o ustanovení Eucharistie.

Kristus sa stáva chlebom pre večný život.

Zvláštne pozvanie k stolu eucharistického pokrmu nachádzame v stretnutí Ježiša s apoštolmi pri slávení Poslednej večere.

Z večeradla pokračuje cesta Božieho Syna do Getsemanskej záhrady.

Približuje sa hodina Ježišovho utrpenia a Ježiš sa modlí, prežíva úzkosť a hrôzu.

V týchto chvíľach sú s ním traja učeníci: Peter, Jakub a Ján, aby bdeli a modlili sa s ním (porov. Mk 14, 33 – 34).

Učeníci nedokázali bedliť po celý čas a zaspali. Ježiš ich preto napomína. Táto „ospalosť učeníkov sa vo všetkých časoch stáva príležitosťou pre moc zla“ – upozorňuje Benedikt XVI., a tým nás nepriamo vyzýva na bdelosť.

Cesta na Golgotu je poznačená krížom a zavŕšená smrťou, ktorou sa nekončí ani Ježišov život, ale ani naša životná púť.

Kristus vstal z mŕtvych a táto pravda dáva zmysel našej viere, ale aj celému nášmu životu.

Benedikt XVI. upriamuje našu pozornosť na podstatu zmŕtvychvstania.

Zdôrazňuje, že Ježišovo zmŕtvychvstanie nebolo len aktuálnym oživením mŕtveho tela. Jeho vzkriesenie sa stáva začiatkom nového života, v ktorom už niet smrti.

 

Prvotné vstúpenie Mesiáša do priestoru a času

V tretej časti Ježiša Nazaretského sa autor sústredil na základné aspekty Ježišovho detstva.

O tomto texte môžeme hovoriť, že má adventný rozmer, pretože sa tu stretávame s teológiou zvestovania, počatia a samotného Ježišovho detstva.

Na tomto mieste môžeme hovoriť aj o teológii genealógie Ježiša Krista.

Benedikt XVI. sa sústreďuje na Evanjelium podľa Lukáša a Evanjelium podľa Matúša.

Sv. Lukáš a sv. Matúš predstavujú dielo Vykupiteľa sveta od prvotného vstúpenia Mesiáša do priestoru a času, v ktorom jeho život a účinkovanie sú konfrontované primárne s človekom doby, no zároveň sa táto skúsenosť zásadným spôsobom stáva konfrontačnou s človekom všetkých čias.

Kristus postavil apoštolov pred otázku zásadného charakteru: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13).

A apoštoli dávajú odpoveď.

Na pozadí tejto skúsenosti aj im – svojim apoštolom – Ježiš položil otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ (Mt 16, 15).

Ak apoštoli slovami Šimona Petra vyznávajú: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha“ (Mt 16, 16), hovoria o pravde, ktorá má svoj začiatok v samotnom poslaní Božieho Syna na tomto svete a vydáva svedectvo samotnej pravde.

 

Kým je Ježiš? Aký je jeho pôvod?

Predstavenie Ježišovho detstva nás pozýva k hlbšiemu poznaniu našej viery, prehĺbeniu katolíckej mariánskej úcty, ale aj k plnším úvahám o osobnom prístupe k Svätému písmu ako k Božiemu slovu.

Predstavenie genealógie Ježiša Krista nie je samoúčelné, ale privádza k základnej otázke evanjelia: „Kým je Ježiš? Aký je jeho pôvod?“

Sv. Lukáš aj sv. Matúš jasnými teologickými argumentmi, odvolávajúc sa na osoby a udalosti starozákonného obdobia, postupne poukazujú na Ježišov pôvod, keď na jednej strane sa poukazuje na ľudský aspekt, pretože podľa práva je Jozef otcom Ježiša – cez neho Ježiš legálne prináleží do Dávidovho rodu.

No predsa má pôvod inde: „z výsosti“ – od samotného Boha. Veľmi konkrétnym spôsobom sa stávame účastnými Božieho tajomstva, ktoré poukazuje na „odkiaľ“ vo vzťahu k dvojakému pochádzaniu: Boh v plnosti času poslal na svet svojho Syna; narodil sa z Panny Márie – z Dávidovho pokolenia.

Benedikt XVI. vychádza zo správ, ktoré zanechali evanjelisti sv. Matúš a sv. Lukáš, dopĺňa obraz Ježišovho detstva informáciami zo Starého zákona, pomocou historickej vedy hovorí o tom, ako „Slovo sa stalo telom“; ako sa Mária, mladá dievčina z Nazareta, rozhodla veľkému tajomstvu zvestovania povedať svoje „staň sa“; ale aj o tom, ako sa rozhoduje a koná sv. Jozef.

Benedikt XVI. objasňuje všetky slová Ježišovej Matky, postoj Pánovho pestúna, ako aj slová anjelov.

Predstavuje plný teologický kontext, ktorý je zasadený do Jeruzalemského chrámu a židovského náboženského života.

Nechýbajú momenty signalizujúce tajomstvo predstavené aj v Máriinej otázke: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám?“ „Táto otázka sa zdá nepochopiteľná,“ hovorí Benedikt XVI.

„Mária bola predsa zasnúbená a podľa židovského práva bola už považovaná za rovnú manželke, hoci ešte nebývala u svojho muža a ich spoločný život v manželstve sa ešte nezačal.“

Odpoveď na otázku, ktorú kladie Mária, nachádzame v odpovedi anjela, ktorý potvrdzuje, že matkou sa nestane tak, že si ju Jozef vezme k sebe, ale tak, že ju príchodom Ducha Svätého „zatieni moc Najvyššieho“, a s dôrazom vyhlasuje: „Bohu nič nie je nemožné“ (Lk 1, 37).

 

Pravda pravého človečenstva a božstva

Benedikt XVI. intenzívne spája svedectvo Nového zákona so starozákonnou tradíciou.

Tak je to aj v prípade dvanásťročného Ježiša v chráme.

Tóra predpisuje, aby počas troch veľkých sviatkov – Paschy, sviatku Týždňov (Turíce) a sviatku Stánkov – každý Izraelita navštívil chrám (porov. Ex 23, 17; Dt 16, 16 – 17).

Pre chlapcov táto povinnosť platila po zavŕšení trinásteho roku života. Ježiša v chráme stretávame ako dvanásťročného.

To poukazuje na plnenie požiadavky, že si majú na túto povinnosť postupne zvykať.

Benedikt XVI. aj na tomto príklade poukazuje na zbožnosť Ježišovej rodiny. Izrael, putujúci trikrát za rok do chrámu, zostáva „putujúcim Božím ľudom, čo je neustále na ceste k svojmu Bohu a čo svoju identitu a jednotu stále nachádza v stretnutí s Bohom v jedinom chráme“.

Epizóda o Ježišovej prítomnosti v Jeruzaleme, rozvíjajúca dialóg Krista s rodičmi potom, čo ho hľadali a našli, poukazuje na dve dimenzie Kristovej prítomnosti; poukazuje na pravdu pravého Ježišovho človečenstva, ako aj na pravdu jeho božstva tak, ako to vyznáva viera Cirkvi.

„Vzájomné prenikanie týchto dvoch dimenzií v konečnom dôsledku nemôžeme dokonale zadefinovať.“

Ako hovorí autor, aj táto skutočnosť Ježišovho príbehu počas púte do Jeruzalema otvára dvere k plnšiemu porozumeniu jeho osoby, o ktorej podávajú správy evanjeliá v celkovom kontexte vykupiteľského diela Božieho Syna.

 

Stal sa „pútnikom“ a dal nám príklad

Dielo Benedikta XVI. o Ježišovi Kristovi je otvorenou a priamou obhajobou autenticity a historickej vernosti evanjelií.

Benedikt XVI. zdôrazňuje, že napriek mnohým kritickým postojom voči osobe a dielu Ježiša Nazaretského nie je možné spochybňovať zapísané pravdy odovzdávané prvým kresťanom v textoch novozákonného svedectva tak, ako ho predstavujú evanjeliové spisy.

Podobne aj v prípade pravdy o panenskom počatí Ježiša Krista niet dôvodov nato, aby sa akýmkoľvek spôsobom spochybňovali texty sv. Lukáša a sv. Matúša, ktorí nepísali o mýtoch, ale o historickej pravde a živote.

Historická pravda o Ježišovi Nazaretskom je aj teologickou výpoveďou, ktorá sa opiera o pravdu. Ježiš Kristus zostúpil z neba, prijal ľudskú prirodzenosť a priblížil sa k nám.

Stal sa „pútnikom“ a dal nám príklad.

Ani po zavŕšení svojho spásonosného diela a svojom nanebovstúpení nás neopustil, ale ostáva s nami navždy.

Benedikt XVI. píše: „Teraz je so svojou priestor presahujúcou mocou prítomný a dosiahnuteľný pre všetkých – v celých dejinách.“

Je na nás, aby sme v každej chvíli nášho pozemského putovania do nebeskej vlasti s dôverou vyslovili prosbu: „Príď, Pane Ježišu, a daj mi v živote zakúsiť prítomnosť tvojej dobrotivej moci.“