Vo svojich dielach vyznáva ľudskosť

Kompozíciu celej výstavy by sme mohli definovať ako maľba v symbióze s keramikou. Na úvod nám Jozef Sušienka vysvetlil pozvanie, že rád rozpráva, keď má veci pred sebou.

Stretnúť majstra Jozefa Sušienku je skutočne príjemné. Vyžaruje z neho srdečnosť, ľudskosť a nadhľad nad malichernosťami života. Jeho rozprávanie na zámku i v ateliéri bolo vyznaním životného príbehu odrážajúceho sa v jeho tvorbe.

Majster svojho remesla

Jozef Sušienka sa narodil 1. mája 1937 v Novej Bystrici. Rodený Kysučan pochádza zo siedmich detí. Keď mal dva roky, rodičia sa presťahovali do Hlohovca. V rokoch 1954 – 1958 absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave – odbor keramika.

Veľmi rád si spomína na takzvanú ŠUP-ku, ktorá je najstaršou umeleckou výtvarnou školou na Slovensku. V roku 1958 začal študovať na Vysokej škole umelecko-priemyselnej v Prahe.

„Pôvodne som chcel byť maliarom a išiel som aj na prijímacie skúšky. Vzali ma však na odbor keramika. Nebol som príliš nadšený a dokonca som chcel odtiaľ aj odísť, pretože ma toto štúdium zo začiatku až tak za srdce nechytilo.

Väčšinou sa v ňom presadzovala tvorba dizajnu. Avšak profesor Alois Fišárek (1906 – 1980), český maliar a výtvarný pedagóg, ktorý vyučoval maľbu, mi prisľúbil, že si ma vezme pod ochranné krídla.

No aj tak to nebolo z môjho pohľadu ideálne, keďže zase išlo skôr o monumentálnu maľbu, a ja som nebol príliš naklonený monumentom. Tak som napokon zostal na keramike a povedal som si, že maľovať môžem aj popri nej,“ spomína Jozef Sušienka.

V keramikárskych zručnostiach rástol pod dohľadom profesora Otta Eckerta (1910 - 1995), ktorý ho umelecky ovplyvnil zásadným spôsobom.

Diplomovú prácu si pripravoval v Hornej Bříze (výroba obkladačiek) a pri spracovaní kameniny v Třemošnej, ktorá je od Plzne vzdialená približne len deväť kilometrov. Tam mal aj štátnu záverečnú skúšku v roku 1964. Miesto si obľúbil tak, že za prácou i inšpiráciou tam chodieval ďalších 25 rokov.

Využíva jednoduchú krásu poliatu glazúrou

Keď spoločne vstupujeme do hlohoveckých výstavných priestorov, majster keramikár nás hneď upozorňuje na tvarovo rôznorodé misky dekoratívno-úžitkového charakteru. Sú do nich vložené motívy ročných období.

„Komponoval som ich aj s ohľadom na objemové odlišnosti. Patria k tvorbe z posledného obdobia. V nich majú svoje miesto rôzne štruktúry, polymorfné tvary vyplývajúce napríklad z abstrakcie počasia i ročných období. Niekedy pomôže aj náhoda ,dobre riadená zhora´.

Keď som robil práve tieto kusy, pri retuši sa mi podarilo odlomiť sem-tam nejaký kúsok. Poodlamoval som aj z ostatných a zabrúsil, pričom vznikli zaujímavé originály.“

Glazúra je od začiatku jeho tvorby zásadný fenomén autorskej koncepcie. Keramika od Jozefa Sušienku je glazúrovaná, ale majster vysvetľuje:

„Všetky nie sú lesklé. Neinklinoval som spočiatku ku glazúrovanej keramike, až neskôr to akosi vyplynulo z tvorivého procesu. Radšej som využíval pololesk, ktorý opticky vytvára polotieň, teda kombináciu matného i lesklého. Pracujem aj s dizajnovými predmetmi, hrám sa s hrnčekmi, modelujem im uši, hranaté, deravé.

Ale tiež vo výstavnom portfóliu mám rozmernejšie i menšie vázy vhodné aj na ikebanu, taniere či svietniky. Často som vystavoval v Kysuckej galérii. Spolu s Antonom Blahom, Mirom Cipárom a ďalšími výtvarnými umelcami sme aj iniciátori jej založenia. Veľa vecí mi nezostáva. Časť som daroval Kysuckej galérii, niečo sa predalo, vzali si zberatelia.“

Záhradná a parková architektúra

Žiadané sú jeho plastiky záhradnej a parkovej architektúry. Cítiť previazanosť s elementárnou prírodnou formou. Impulzy mu dáva samotná príroda a jej tvary. Najčastejšie sa medzi nimi objavujú skladané alebo vrstvené vertikály vo forme stĺpikov alebo veží.

Zaujali ho japonské záhrady, a to pre prirodzené splynutie výtvoru prírody a človeka v tvaroch, vo farebnosti i v usporiadaní. Ale tiež v jeho tvorbe sa podprahovo objavujú biblické inšpirácie, ako jablko poznania či symbol Božieho oka.

Viera je to, čo majster cíti okolo seba. „Robil som rôzne variácie na parkové plastiky. V piešťanskom parku bola šesť metrov vysoká. Ja som im dal polovicu z nej,“ vysvetľuje umelecký remeselník.

V expozícii ďalej objavujeme disk, menšiu či väčšiu perforovanú guľu, motívy ranného, poludňajšieho i večerného slnka, inšpirácie tvarov vytryskujúcich z morského dna, fontány i plastiky k altánkom, skladačky do záhrady z modrých elementov.

„Pozrite na tieto sovy, už sa sem nasťahovali,“ veselo ukazuje Jozef Sušienka na kompozíciu. A ďalej pokračuje: „U ľudí sú veľmi obľúbené. Ale mám tu aj letnú i zimnú misu, hrušky či jablko. Keď idem vytvoriť sovu, mám na to pripravené špeciálne formy, dve polovičky, ktoré spolu zlepím. Perie a šupiny robím tým spôsobom, že najskôr si vytvarujem hlinené guľôčky a do finálnej formy pred vypálením ich vtláčam.

Zvnútra to celé vymažem. Kresba sa zvýrazní, keď to pretriem kysličníkom. Svetlejšie časti peria sovy ním nie sú natreté, preto sú bledšie. Keramiku vypaľujem u známych, ale niektoré kusy zvládnem aj sám. V mojej peci však nedokážem vytvoriť takú vysokú teplotu, akú niekedy na dôkladné vypálenie  potrebujem.

Dôležité je aj kvalitné drevo. Dobré je agátové, ale musí byť suché. Niekedy sú vhodné i trámy z krovov, pretože sú výborne vysušené. Keď búrajú starší dom, už vidím dobrý materiál.“

Farebné variácie a ocenenie z Japonska

Predsa nám len nedá a vraciame sa k téme glazúrovania. „Glazúra je vlastne zmiešaný živec s kysličníkmi. Rád kombinujem napríklad kysličník kobaltu s bielou farbou, vtedy vyjde skutočne rozjasnený výsledok. Zelená farba vznikne namiešaním bielej s kysličníkom medi.

Aký je svet, príroda, taká je aj inšpiračná možnosť. Veľmi si treba všímať veci okolo seba. Napríklad len jednoduchý proces liatia kávy. Ak sa pozornejšie zadívate na prúd tekutiny, dá sa postrehnúť guľôčka v jeho vrchnej časti. Všímal som si rôzne scenérie krajiny. Veľmi ma oslovil vrch Fudži, ale aj český Hřib a náš Kriváň,“ hovorí keramikár.

Najďalej Jozef Sušienka vystavoval v Japonsku či Kanade. V Európe to bolo Francúzsko, Taliansko, Turecko či Poľsko. Na medzinárodnej výstave keramiky v Istanbule ho v roku 1967 ocenili striebornou medailou. Zlatú medailu získal na medzinárodnej výstave v talianskej Faenze v roku 1972.

„Musím sa pochváliť, že v Nagoji som v roku 1973 na súťaži dizajnu a voľnej tvorby dostal od domácej poroty čestné uznanie a plaketu. Veľmi si to vážim, pretože Japonci sú pri hodnotení veľmi nároční. Niekedy sa stáva, že pri prevoze krehkej keramiky sa z nej čosi ulomí.

Hovorím tomu, že je to daň z keramiky. Stalo sa mi to aj pri leteckej preprave výstavných kusov do Kanady. Na jednej strane je vám to ľúto, na druhej však aj to môže byť inšpiráciou.“  Okrem ocenení treba pripomenúť, že  od roku 1971 je Jozef Sušienka členom Medzinárodnej akadémie keramikárov AIC so sídlom v Ženeve.

I napriek nie ideálnemu zdravotnému stavu prekypuje veľmi dobrou náladou a úprimnosťou. Potvrdzujú to aj jeho slová:

„Niekedy impulzy prichádzajú akoby náhodne, pozerám sa okolo seba, do predzáhradiek, na staré domy či hrady. Tak vznikli keramické zmenšeniny - makety hradov, bášt, stredovekých okien či strieľní.“

Na nádvorí hlohoveckého zámku sa zahľadí na strechu s komínmi a upozorní nás: „Pozrite sa na tvary komínov, to je nádhera.“ Keď sa ho pýtame, či má zrátané, koľko keramiky vyšlo z jeho rúk, veselo odpovedá: „Pravdaže, veď mám 83 rokov.“

Maliar spomienok

Ideme ešte do ateliéru, kde by nám majster rád čo-to odhalil zo svojej maliarskej duše. „Maľovanie je pre mňa hra - suchý pastel, akvarel, tempera.“ Ako maliar sa zameral na krajinu a výnimočným spôsobom zachytil mnohé dnes už neexistujúce budovy, domy, sakrálne stavby v Hlohovci - meste ruží.

Maľuje zo spomienok, tak ako to on poznal. „Istý pán chcel, aby som mu namaľoval miesto, kde býval s rodičmi. Dnes sa v týchto priestoroch nachádza areál základnej školy. A tak som mu namaľoval, ako som si to pamätal.

Keď si prišiel po obraz, zahľadel sa a vraví: ,Je to presne tak, majstre, len problém je, že my sme bývali za tými domami, čo ste tam autenticky namaľovali.' A ja mu na to: ,Ale ja som predsa z cesty tie domy nevidel,̒“ delí sa s nami o veselú príhodu a schuti sa zasmeje. I to svedčí o majstrovej živej a pravdivej predstavivosti.

Motívy kláštora v Lančári, ulica Dolu beranom, mestská studňa s vedrom - to existuje už len v maliarovej pamäti a predstavivosti. Obraz symbolicky pripomínajúci Božie oko starostlivo sleduje dianie na zemi. Kamkoľvek Jozef Sušienka príde, skúša čosi zachytiť z krajiny. Najskôr si urobí skicu, ktorú potom dokončí podľa zachovanej predstavy obrazu v hlave.

Tak vznikli obrazy krajiny Pukanca, kam chodieval k hrnčiarom na prax, či bratislavskej Patrónky, ktorú by ste určite nespoznali. Maľoval aj grécke ostrovy, napríklad Samos, turecký Izmir či prírodu v lotyšskej Rige.

„Zo Zväzu československých výtvarných umelcov vyslali na tvorivý pobyt do Lotyšska troch zástupcov. Okrem mňa aj kolegyňu keramikárku z Prahy a istého nemenovaného maliara. Ten všetkých veľmi prekvapil ďakovným prejavom Sovietskemu zväzu, že nás oslobodili od kontrarevolúcie.

Divili sa tomu aj v samotnej Rige. Všetci sme si potom pred ním dávali pozor. Nuž, aj taká bola doba. Na Vianoce by som si želal a prajem to zo srdca všetkým ľuďom dobrej vôle, aby sa konečne skončila táto nešťastná poroba koronavírusu; veľa zdravia a ľudského porozumenia, pretože to nám začína akosi chýbať. Osobne by som rád ešte čo-to vytvoril,“ pridáva na záver svoje vianočné želanie Jozef Sušienka.