Téma

Dnes si už možno neuvedomujeme, aký význam malo uznanie cyrilo-metodskej staroslovienčiny za liturgický jazyk Cirkvi. Popri latinčine, gréčtine a hebrejčine to bol iba štvrtý jazyk, v ktorom sa na Západe slúžili bohoslužby. A ďalší jazyk nepribudol dlhé stáročia až do Druhého vatikánskeho koncilu, keď bolo schválené slávenie v národných jazykoch. Čo vlastne o tomto výnimočnom míľniku našej histórie vieme?

Posledný júnový deň patrí spomienke prvých svätých mučeníkov Cirkvi v Ríme. Ich počet nevieme, rímsky pohanský historik Tacitus v spisoch zaznamenal iba toľko, že ich bolo nesmierne množstvo (ingens multitudo).

Druhý júl 1995 strávil Ján Pavol II. na východe Slovenska. Z troch návštev našej krajiny vtedy jediný raz prenocoval na „nevatikánskej“ pôde – v Spišskej Kapitule. Zaspomínal si na to kňaz Spišskej diecézy Jozef Jarab (73), ktorý sa vtedy na prípravách pápežovho príchodu podieľal už druhýkrát.  

„Neviem, či viem, čo je to zázrak.“ Týmito slovami privítal pápeža v roku 1990 prezident Československa Václav Havel. Tie isté slová si dovolil použiť v roku 1995 Michal Kováč už ako prezident Slovenskej republiky. A rovnako si ich v duchu opakovala každá sestra komunity uršulínok v Bratislave, keď od 30. júna do 2. júla 1995 mu mohla poskytnúť pohostinstvo v svojom starobylom kláštore. Na druhom poschodí bolo totiž v tom čase sídlo Apoštolskej nunciatúry.

Myslieť, hovoriť i konať sám za seba je niekedy veľmi ťažké. Patrí to však k výbave zrelého človeka. Výzvu na priamosť nachádzame v evanjeliu: „Vaša reč nech je ,áno – áno,',nie - nie'“ (Mt 5, 37). Je to predpoklad, že budeme disponovať schopnosťou zachovať si pokoj aj v problémoch.