Ako vnímali apoštolskú cestu Jána Pavla II. v roku 1995 štátni predstavitelia či evanjelici? František Rábek hovorí, že od každého bola snaha spraviť všetko na dôstojný a zdarný priebeh návštevy.

Na prelome júna a júla 1995 sa Slovensko pripravovalo na dovtedy asi najväčšiu zahraničnú návštevu v jeho krátkej histórii samostatnosti. Do krajiny pod Tatrami prišiel po druhýkrát v priebehu svojho pontifikátu pápež Ján Pavol II. Pôvodne mal prísť iba na dva dni, nakoniec však jeho apoštolská cesta na Slovensku trvala až štyri dni - od 30. júna do 3. júla. O niektorých menej známych zaujímavostiach tejto návštevy sme sa rozprávali s biskupom Františkom Rábekom, ktorý bol predsedom prípravného výboru. 

Dnes si už možno neuvedomujeme, aký význam malo uznanie cyrilo-metodskej staroslovienčiny za liturgický jazyk Cirkvi. Popri latinčine, gréčtine a hebrejčine to bol iba štvrtý jazyk, v ktorom sa na Západe slúžili bohoslužby. A ďalší jazyk nepribudol dlhé stáročia až do Druhého vatikánskeho koncilu, keď bolo schválené slávenie v národných jazykoch. Čo vlastne o tomto výnimočnom míľniku našej histórie vieme?

Krásna stredoamerická krajina obklopená palmami, banánovníkmi, kokosmi, ananásmi, no najmä srdečnými ľuďmi. Takto a ešte inak opísali svoju misiu v Hondurase slovenské laické misionárky Anastázia Hamadejová (30), Ingrid Königová (23) a Janka Batoryová (26), ktoré tam pôsobili od augusta minulého roka. Domov sa vrátili pred Veľkou nocou.

„Neviem, či viem, čo je to zázrak.“ Týmito slovami privítal pápeža v roku 1990 prezident Československa Václav Havel. Tie isté slová si dovolil použiť v roku 1995 Michal Kováč už ako prezident Slovenskej republiky. A rovnako si ich v duchu opakovala každá sestra komunity uršulínok v Bratislave, keď od 30. júna do 2. júla 1995 mu mohla poskytnúť pohostinstvo v svojom starobylom kláštore. Na druhom poschodí bolo totiž v tom čase sídlo Apoštolskej nunciatúry.