Aby sme vždy voňali Kristovou láskou

Priateľské pozdravy, uvítanie pri vstupe. Ľudia z katolíckeho spoločenstva Marana Tha (Pane, príď) v Prešove sa schádzajú na pravidelné stretnutie členov organizované raz v mesiaci. Mladí, rodinky, ale aj skôr narodení. Nik nechce meškať, pretože sa začína svätou omšou a je nedeľa.

MODERNÉ PRIESTORY

Niektorí sú na mieste konania už od skorého rána. Tí, ktorí deň spoločenstva pripravujú alebo sa za jeho úspešný priebeh modlia. Ako Ondrej Ondík, ktorý má tím modlitebníkov na starosti. „Pred veľkými akciami prichádzame už hodinu vopred. Modlíme sa za účastníkov, slúžiacich i  prednášajúcich, za ochranu a požehnanie akcie,“ vysvetľuje v útrobách multifunkčnej haly, ktorú sa im podarilo postaviť.

M aréna na sídlisku Šváby, ktorú spoločenstvo prevádzkuje, upútava modernosťou. Po dokončení ju pred dvoma rokmi požehnal košický arcibiskup Bernard Bober. „Predtým sme sa stretávali v komunitnom centre Jána Pavla II., ktoré je hneď vedľa, ale postupne bolo pre nás malé. S nárastom členov sme sa tam už nemohli po akcii ani spolu naobedovať,“ vykresľuje líder spoločenstva Peter Štupák.

KEĎ DIELO STAVIA BOH

Nadchli sa preto víziou vlastného miesta na stretávanie a  pocítili to ako Boží plán. „Mohol by som dlho rozprávať o zázrakoch, ktoré sa udiali, kým sme sa k pozemku dostali. Vlastnila ho jedna firma a nebolo to jednoduché. Plánovali tu nákupné centrum i dom dôchodcov, ale Pán to napokon zariadil tak, že sme ho získali a jeden dobrodinec nám pomohol s úverom. Ten musíme splácať.“

Halu preto aj komerčne prenajímajú na koncerty, kongresy, svadby či iné akcie a v oddelenej časti prevádzkujú i kaviareň.

„Počas výstavby sa stali aj veci, ktorým ľudia zvonku, bez vzťahu k Ježišovi, nedokázali ani uveriť,“ dopĺňa Ondrej Ondík. „Popiera logiku, aby sa hrubé železné rámy klesajúcej vysúvacej plošiny ohli a znovu vyrovnali. Ja som to videl na vlastné oči, keď pri poruche hrozil náraz do betónu. Nik z robotníkov vtedy nič nepovedal, všetci sa len dívali, ako je to možné.“

POŽEHNANIE AJ PRE FARNOSŤ

Debaty o multifunkčnej hale končíme, o pár minút sa začne svätá omša. Zišlo sa na ňu odhadom do štyristo ľudí. „Celkovo máme v Prešove 420 členov plus okolo 200 detí, v Bardejove je 60 ľudí a v Košiciach 90,“ ráta Peter Štupák.

Rodina Uebersaxovcov je v spoločenstve aktívna, zažíva v ňom živú vieru.

Omšu zvyčajne celebruje kňaz z miestnej prešovskej farnosti Solivar. Aj teraz je to tak, kaplán Martin Harčár sa v kázni zamýšľa nad tým, že v  žiadnej dobe nebolo toľko možností na zábavu ako dnes – od televízie cez internet po vtipné aplikácie –, no napriek obrovskej ponuke ľudstvo neprekypuje radosťou, skôr sklesnutosťou. Povrchnú radosť tohto sveta dáva do protikladu s tou, ktorú ponúka Ježiš a ktorá je taká veľká, že si ju človek nemôže nechať pre seba.

Aj keď sa po svätej omši pousmeje, že nie je mediálny typ, neodmietne nám ponúknuť svoj pohľad na spoločenstvo Marana Tha. „Ja som kaplán vo farnosti Solivar len prvý rok, ale s ľuďmi z Marana Tha spolupracujem už dlho, keďže som členom Komunity Emanuel, čo je tiež charizmatické spoločenstvo. Vnímam ich ako požehnanie pre túto farnosť.“

Na veľkom sídlisku Šváby je ľudí, ktorí nepraktizujú vieru, podľa neho ťažšie dostať do kostola. „Často potrebujú nejaký medzistupeň a Marana Tha robí práve také evanjelizačné aktivity, ktoré ich môžu priviesť k Bohu – Večery chvál, Manželské večery a iné. Každá ochota pomôcť je dobrá a toto je obrovské pole pre laikov. Platí, že vieme spolupracovať, nejdeme proti sebe a to je dôležité.“

SILA MODLITBOVÉHO KRYTIA

Prestávku pred ďalším programom vypĺňajú rozhovory medzi členmi vo vestibule. Nachádzame tu i Janu Pecuchovú. „Po svadbe, kým sme ešte nemali deti, sme sa s manželom dosť hádali, keďže sme tvrdohlavejší. Hľadali sme, ako sa dostať k sebe bližšie, a po objavení knihy o manželstve sme sa dostali aj na Manželské večery. Po dlhšom čase som šla na svätú spoveď, tak sa začala nielen cesta nášho obrátenia, ale aj do spoločenstva. Zúčastnili sme sa na ich kurzoch, ktoré nás formovali a pocítili sme dotyk Boha.“

Pochvaľuje si pravidelné stretká v malých skupinkách, kde sa spoločne s deťmi stretávajú s ďalšími dvoma manželskými pármi. „Prináša to budovanie vzťahov, obrusovanie srdca, vzájomnú pomoc. Silu spoločenstva sme pocítili, keď staršej dcérke diagnostikovali epilepsiu. Povzbudzovali nás a dva roky sa modlili za jej uzdravenie, ku ktorému aj došlo. Modlitbové krytie je veľká opora.“

O tom, že prijatie tu môžu cítiť aj starší, svedčí Eva Bilá, ktorá je v spoločenstve prakticky od jeho začiatku. Priviedol ju doň problém so synom. „Neviem, kde by som inak skončila, možno na psychiatrii,“ tvrdí. Patrí do skupinky takzvaných biblických žien, kde majú miesto napríklad vdovy alebo aj ženy, ktorých manželia do Marana Tha nevstúpili.

„Vidieť, že to vedie Duch Svätý. Ja sa tu cítim stále mlado. Bol aj čas, keď sme si hovorili, že už tam vekovo nepatríme, ale vtedy sme si vypočuli svedectvo jedného z mladších členov, že aj naše šediny sú potrebné ako zdroj múdrosti a vzájomne sa dopĺňame.“

BUDÍČEK HOSŤA Z MALAJZIE

Halou medzitým znie pieseň a prichádzajú i krátke svedectvá o tom, že Boh koná veľké veci aj v maličkostiach. Všetko smeruje k dôležitému bodu stretnutia, ktorým je formačná prednáška. Tentoraz ju však nemá líder Peter Štupák, ale hosť z ďalekej Malajzie. Pozvanie prijal katolícky laický misionár Jude Antoine, ktorý bol v tom čase na Slovensku.

Hosť z Malajzie, katolícky laický misionár Jude Antoine dokáže počas prednášky vážne slová odľahčiť humorom.

Malá ručička hodiniek sa počas jeho prednášky posúva k dvanástke, na čo vtipne reaguje, že okrem času ísť na obed je zároveň i čas prebudiť sa a vstať. Poukazuje na štatistiky katolíkov na Slovensku, ktorých je veľa, ale už oveľa menej ich chodieva pravidelne na nedeľňajšiu bohoslužbu a len mizivé percento patrí aj do nejakého spoločenstva. Povzbudzuje, že je čas vstávať a nečakať, že prácu na šírení Ježišovho odkazu medzi ľuďmi vykoná ktosi iný. Zahraničný hosť na záver pozýva zhromaždených zavrieť oči a za sprevádzania hudobníkov vyriekne nad nimi modlitbu.

„Väčšinou prednášam ja, takže teraz som si vychutnal úlohu poslucháča. Posolstvom nášho hosťa som bol naplnený, lebo naozaj vnímam, že po korone je v kostoloch menej ľudí, a aj v spoločenstvách cítime, akoby sme trošku zvlažneli. Potrebujeme sa nanovo zobudiť, zobrať život s Bohom vážne. Hneď ma to motivovalo do konkrétnych zmien v živote, aby som bol pripravenejší počúvať Boha a robiť to, čo chce,“ reaguje líder Peter Štupák na našu otázku, ako ho prednáška oslovila.

SNAHA O DOBRÚ ATMOSFÉRU

Deň spoločenstva sa chýli ku koncu, pre všetkých je ešte pripravený obed, čo je priestor na posledné rozhovory. „Cítim tu prepojenie živého Boha a spoločenstva, lebo sami to na tomto svete nedáme. Samozrejme, má to svoje úskalia, stále sme len ľudia a ja som už tiež viackrát rozmýšľal, či neskúsiť niečo iné. Vždy som sa však vrátil, tu je môj domov a som v ňom už štrnásť rokov. Som rád, že aj moje deti odmalička môžu spoznávať živú vieru,“ pochvaľuje si Daniel Uebersax.

Je jedným z tých, ktorí majú na starosti zabezpečenie nielen duchovných podujatí, ale i tých svetských v M aréne, čo je tiež priestor na evanjelizáciu v praxi. „Snažíme sa zabezpečovať podujatia tak, aby z nich išla dobrá atmosféra. Keď nám ju pochvália, aby sme mohli povedať, že to vychádza z hodnôt katolíckeho spoločenstva Marana Tha. Ľudovo povedané, aby sme vždy voňali Kristovou láskou.“

NEZVYČAJNÉ NEMUSÍ BYŤ DIVNÉ

Jadro Marana Tha tvoria okrem lídra ďalší štyria ľudia vrátane rehoľnej sestry františkánky Heleny Torkošovej. Peter Štupák aktuálne finišuje so štúdiom teológie na košickej Teologickej fakulte Katolíckej univerzity. Uvedomuje si, že na emočne silné modlitbové a chválové prejavy charizmatických spoločenstiev sa niektorí veriaci pozerajú pomedzi prsty.

Počas stretnutia je priestor na rôzne formy vyjadrenia oslavy Pánovho mena.

„Keď na niečo nie sme zvyknutí, môže to niekomu znieť divne. Ja však hovorím, že všetci katolíci sme charizmatici, pretože už pri krste sme dostali charizmu Ducha Svätého.“

Ak táto spiritualita človeku vyhovuje, prijme ju za svoju. Komu nesedí, nájde si podľa Štupáka niečo iné. „Nikoho nenútime byť v našom spoločenstve. No vieme, že veľa ľudí cez takýto spôsob uctievania, modlitieb a chvál prežilo Boží dotyk. Boh aj naše emócie používa nato, aby sme prežili jeho lásku, nevidím na tom nič zlé.“

Samozrejme, upozorňuje, ak ostaneme len na úrovni vyhľadávania emócií a budeme sa aj v modlitbe opierať iba o ne, nie je to správny pohľad. „Do kresťanského života jednoznačne patrí aj ticho, pôst či adorácia pred Oltárnou sviatosťou.“