Pustovňa - miesto, kde sa človek stretáva s Bohom

Stres, nepokoj, zhon, obavy, zmätok, otázky, ľudia, hluk, stále dokola, stále bez odpovedí, minimum času, minimum pokoja, maximum výziev – niečo, čo dôverne pozná mnoho súčasníkov.

Ale je aj iný svet.

Ticho. Samota. Šum lesa. Pokoj.

Nádych. Výdych. Nádych. Výdych. Úsmev.

Pustovňa.

Namiesto chaty

Nachádza sa len pár kilometrov od Bratislavy.

Dá sa k nej dostať autom, autobusom aj vlakom.

Málokto by tušil, že kúsok od civilizácie, blízko chatárskej oblasti, obklopená borovicovým lesíkom, podľa ktorého dostala názov, sa nachádza pustovňa.

Malá, nenápadná, doslova pár metrov štvorcových.

Drevená, s plochou strechou a svetlovodom, cez ktorý počas pekných nocí určite vidieť hviezdy.

Na rozdiel od iných slovenských pustovní, ktoré pripomínajú rodinné domčeky či aspoň chatky, táto je naozaj verná etymológii svojho pomenovania.

Vnútro tvorí jediná miestnosť s kľačadlom, na ktorého poličkovej časti je uložené Sväté písmo a Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského, zošit slúžiaci ako kronika pre pútnikov a pár sviečok.

Na stenách možno nájsť tri plagáty s modlitbami.

Okrem týchto predmetov sa v pustovni nachádza už len pár matracov, deka a spacák, ktoré nahrádzajú posteľ.

Žiadna posteľ, žiaden stôl, žiadna stolička, skrátka žiaden nábytok – ideálny priestor pre toho, kto to s „pustovníčením“ myslí vážne.

Pustovňa voňavých borovíc však nie je úplne odrezaná od sveta – blízko sú chaty aj dedina s kostolom a plnou občianskou vybavenosťou.

Človek sa tak síce nachádza v samote, ale keby potreboval, nemá problém vrátiť sa späť do „civilizácie“.

„Pustovňa je to isté čo modlitebná komôrka, len intenzívnejšie. Je to intímny vzťah s Bohom za zavretými dverami,“ môžeme sa dočítať na webovej stránke zakladateľa Pustovne voňavých borovíc Milana Ivana.

Manžel, otec troch detí, zamestnaný človek – a predsa sa pred desiatimi rokmi napriek minimálnej podpore okolia rozhodol pustiť sa do odvážneho projektu.

„Sumu potrebnú na vybudovanie tejto pustovne sme minuli vo veľmi ťažkom období, keď sme tie peniaze potrebovali. Tesne potom, čo som to tu postavil, začala finančná kríza.

Pri mojej práci bolo fakt ťažké prežiť. Napriek tomu som to nikdy neoľutoval. Len keď som si hocikedy cez deň spomenul, že toto mám a robím pre Boha, naplnilo ma to radosťou a šťastím,“ približuje Milan Ivan, ktorý mal pôvodne iný sen.

„Keď som sa oženil, nemali sme nič. Ale aj v tej dobe som mal ideu, že chcem kúpiť, postaviť chatu. Veľa som o tom hovoril manželke, ktorá sa smiala, že nemáme ani kde bývať a ja rozprávam o nejakej chate.

Počúval som argumenty, načo by nám bola chata, teda miesto, kde človek ide raz za mesiac a potom je nevyužité. Ja som však o tom neprestal rozmýšľať, snívať.“

Čas išiel ďalej, manželia si zarobili nejaké peniaze, kúpili si byt.

„Vtedy som chodil do kresťanského zhromaždenia, ktorého pastor mi raz povedal: Milan, urob niečo pre Boha. Bolo pre mňa veľmi cenné, že mi nepovedal, čo konkrétne mám urobiť.

Tak som teda nad tým rozmýšľal. Uvedomil som si, že nechcem chatu – že chcem pustovňu, kde sa budem chodiť modliť, ale ktorú budem vedieť ponúknuť aj ostatným ľuďom,“ tvrdí Milan Ivan. 

Dobrý skutok na úvod

Milan Ivan je členom Apoštolskej cirkvi, dvere jeho pustovne sú však otvorené všetkým kresťanom – respektíve všetkým ľuďom, ktorí sú ochotní zintenzívniť či hľadať svoj vzťah s Ježišom.

Nie je to zárobkový projekt – ľudia sem chodia zadarmo, stačí sa dohodnúť s majiteľom. Jedinou podmienkou je, aby dodržiavali pravidlá.

Už na samotný pobyt v pustovni sa treba dobre pripraviť.  

„Prvá vec je spraviť si a zapísať si svoj plán. Prečo sem chcem prísť a čo tu budem robiť,“ vysvetľuje Milan Ivan.

„Odporúčam ľuďom, aby sem prvýkrát prišli na jeden deň, nech zistia, čo to je, ako to funguje. Keďže človek tu strávi 24 hodín, chcem, aby ten čas strávil kvalitne, aby ho diabol oň neobral. Lebo o to sa diabol snaží.

Keď sa už aj človek pustí do Božieho diela, diabol mu chce z neho zobrať 10, 20, 60, 80 percent; koľko sa mu podarí.

Práve denný plán je dobrou pomôckou, aby tomu človek zabránil. Nezaujíma ma, čo v ňom ľudia majú konkrétne napísané, ale ide mi o to, aby ho mali.

Samozrejme, verím tomu, že Boh k človeku prehovára spontánne.

Keď sem niekto dôjde a celý plán zmení, je to jeho vec, keď mu to Boh vnukne; ale trvám na tom, aby sem ľudia prišli vybavení – aby prišli s plánom, aby sa pomodlili, kým sem prídu, aby sa porozprávali s Bohom o tom, čo chce, aby tu robili.“

Človek sa však nemá modliť iba za svoje potreby.

„Keď človek prežíva nejaké temné, ťažké obdobie, v ktorom ho drtí vlastné ego, a dôjde do pustovne, kde sa od toho oslobodí, je to super.

Ale je dobré, keď sa človek zamyslí, že tu nie sme len pre svoje problémy a trápenia, ale aj preto, aby sme si uvedomili, že Boh dokáže použiť takých ľudí, ako sme my, s tými konkrétnymi problémami, čo máme, nás, rozbité nádoby, aby sme pomohli niekomu, kto je ešte rozbitejší, a komu dokážeme ľahko pomôcť, možno sa však len nepozeráme jeho smerom,“ tvrdí Milan Ivan.

Trvá na tom, aby človek do svojho modlitebného plánu zahrnul aj konkrétne prosby za druhých ľudí.

Mal by sa za nich modliť minimálne dve hodiny denne počas svojho pobytu v pustovni.

„Je dobré, ak si človek rozmyslí aj dva týždne dopredu za koho sa bude modliť. Ak človek na niečo dva týždne myslí, plánuje to, má modlitba úplne iné rozmery. Keď sem dôjde, už ním len tak niečo neotrasie,“ ubezpečuje Milan Ivan.

Bezprostredne pred príchodom je potrebná ešte jedna vec: vyhľadať človeka, ktorým opovrhuje svet – napríklad bezdomovca – a stráviť s ním svoj čas, spraviť preňho niečo dobré.

V pustovni

S láskou v srdci.

Na kolenách v pôstoch.

S modlitbami na perách.

Tieto heslá uvádza Pustovňa voňavých borovíc na svojej internetovej stránke.

Tieto postoje charakterizujú pustovňu.

Keď sem človek príde, zrazu má čas a priestor len pre seba – a Boha.

Dvadsaťštyri hodín, ktoré môže stráviť intenzívnou modlitbou, rozjímaním, pôstom.

Pôst je jednou z podmienok pre tých, čo sem prídu.

Radikálny, dokonca aj bez chleba, iba o vode.

Milan Ivan nám cituje mnohé verše z Biblie, ktoré dokazujú dôležitosť pôstu.

Pre dnešného človeka môžu znieť neuveriteľne zmienky napríklad o tom, že Ježiš sa postil na púšti 40 dní a že Mojžiš sa na Sinaji rovnako postil 40 dní dokonca bez vody.

Milan Ivan však verí, že nič v Biblii sa nespomína náhodne, a ako človek, ktorý v civilnom povolaní pracuje s jazykom, si tiež myslí, že ak si niekto dal námahu s tým, aby niečo explicitne zapísal, tak to zrejme považoval za dôležité.

Škvŕkajúci žalúdok však nemusí byť jediným pokušením pre človeka, ktorý sa rozhodne stráviť svoj čas v pustovni.

„Pokušenia sú bežného rázu. Sme obyčajní ľudia,“ konštatuje Milan Ivan a hneď dodáva, že človek môže byť v pokušení celý čas v pustovni prespať alebo inak preleňošiť.

Zároveň však priznáva, že aj on si tu rád oddýchne.

„Často sem chodím si pospať. Mám jedného brata z kresťanského zhromaždenia, ktorý sem so mnou chodí častejšie. Kúpil si špeciálne hodinky, ktoré dokážu zmerať hĺbku spánku.

My tu spíme na drevenej tvrdej podlahe, čo vôbec nie je príjemné ležanie. On však zistil, že tu spí dvakrát takým hlbokým spánkom ako doma. Preto ma sem zvykne ťahať, aby sme sa prišli vyspať do pustovne,“ smeje sa Milan Ivan.

Pustovníci svoj čas zvyknú tráviť aj prechádzkami v okolí.

V blízkosti je jazero, les, v čase, keď nás Milan Ivan sprevádza, tu rastú aj huby. Ideálne miesto na relax v prírode.

To, čo presne tu pustovník robí, Milan Ivan nezisťuje:

„Projekt je založený na čestnosti, dobrovoľnosti a mojou úlohou nie je miešať sa do vzťahu iného človeka s Bohom.“

Na otázku, či v pustovni môže človek zažiť väčšie spojenie s Bohom, po chvíľke rozmýšľania odpovedá:

„Myslím si, že vždy, keď človek ide do pustovne, niečo s Bohom zažije, ale už len to, že sa rozhodne tam ísť a začne o tom rozmýšľať – už to je zážitok s Bohom.“

Miesto pre Boha, nie pre masy

Do tejto pustovne nechodí veľa ľudí.

„Nerobím marketing. Mne nejde o to, aby tu stáli rady ľudí, skôr som chcel zrealizovať myšlienku, o ktorej som spočiatku nebol veľmi presvedčený, či je naozaj od Boha, ale postupne, po rokoch, som si bol istejší, že je to Božia myšlienka,“ usmieva sa Milan Ivan.

Za asi desať rokov existencie Pustovne voňavých borovíc tu vraj spoznal veľa zaujímavých ľudí.

S každým z nich sa stretne a spozná osobne, s niektorými udržiavajú kontakt doteraz.

Zvlášť si spomína na dve ženy.

„Jedna z nich bola matka piatich detí, zhruba 56-ročná, ktorá tu strávila 3 dni. Chodila aj na omše do blízkeho kostola v dedine. Veľmi ma dojalo, že matka piatich detí odišla takto z domu, že si vedela všetko naplánovať. Druhá žena prišla z východu vlakom a vravela, že už to bola modlitba za pochodu.“  

Spomína si napríklad aj na bývalého bezdomovca, ktorý dnes už žije usporiadaným životom a rád cestuje do Izraela  - a ktorý v minulosti tiež veľakrát navštívil túto pustovňu.

Alebo na mladú ženu, ktorá sa rozhodovala, či ísť na misie do Afriky. Pracovala ako sekretárka v právnickej firme. Po pobyte v pustovni naozaj do Afriky šla.

Vraj tu už boli aj deti – samozrejme, v sprievode rodičov. Tie sa však nepostia.

Milan Ivan si medzičasom postavil o čosi menšiu pustovňu dokonca aj doma na dvore:

„Myslím si, že keď sa človek doma poháda so ženou, je lepšie ísť na jeden večer do pustovne, ako to ísť spláchnuť do nejakého baru.“

To však nie je všetko.

„Snívam o tom, že raz postavím originál pustovňu niekde vo väčšej divočine, kam budú chodiť hlavne muži.“

Nateraz je však Bohu vďačný za Pustovňu voňavých borovíc, pretože podľa vlastných slov ho zakaždým požehná, ak sem niekto príde.

Podľa Milana Ivana je niekedy ťažké rozoznať, či chce ísť do pustovne človek, alebo či viac chce Boh, aby tam šiel človek.

Môže to však vraj byť súčasné.

Ako vzťah muža a ženy, keď sa navzájom priťahujú - tak je to podľa Milana Ivana aj vo vzťahu Boha a človeka, ktorí sa tiež navzájom priťahujú.

„Ľudí, čo ma chceli znechutiť, bolo obrovské množstvo. Pýtali sa: Načo budeš robiť takú blbosť? Niekedy mali aj dobré argumenty, ale verím tomu, že pustovňu chcel Boh, a preto mi dal túto myšlienku. Sú rôzne veci, do ktorých sú ľudia povolaní – väčšie, menšie; každý má zodpovednosť za niečo iné. Niekto je povolaný postaviť veľké stavby, niekto malú pustovňu,“ uzatvára Milan Ivan s úsmevom.

Snímky: archív -MI-