Ulica má mnoho tvárí, aj bolestivú

S treda, pol štvrtej popoludní. Vchádzame do miestnosti na poschodí farskej budovy košickej farnosti Juh. Nachádzame v nej niekoľko ľudí, ktorí krájajú papriku, natierajú chleby nátierkou a navrch ukladajú šunku. Sú to členovia Komunity Sant’Egidio v Košiciach.

PANDÉMIA TÚŽBU NEVZALA

Zdravíme ich popri práci, prerušovať ju kvôli rozhovorom nie je veľmi čas. Onedlho totiž vyrážajú za ľuďmi bez domova na miesto, kde sa prirodzene združujú. Pred železničnou stanicou druhého najväčšieho mesta Slovenska ich nájdete dosť v akomkoľvek čase.

„Máme tam už svojich skalných. Vedia, že každú stredu po štvrtej prídeme, a čakajú nás,“ vysvetľuje osmička členov, ktorá sa v daný deň zišla. Ďalšia trojica sa stíha pripojiť až neskôr. „Spolu nás je v Košiciach približne dvadsať, zapájame sa podľa svojho voľného času popri práci, niektorí len na veľké akcie, napríklad vianočný obed.“

Komunita Sant’Egidio je laické katolícke spoločenstvo, ktoré sa zrodilo v roku 1968 v Ríme a rozšírilo sa do viac ako sedemdesiatich krajín. Je otvorené, členovia sa stretávajú pri spoločnej modlitbe a službe chudobným, najmä ľuďom bez domova. Náklady na nákup jedla sú hradené z príspevkov darcov.

„V  Košiciach sme začínali na jeseň 2019, pandémia nás však stopla, a to opakovane. Ako sa Pán Ježiš trikrát pýtal Petra, či ho miluje, tak aj mňa sa trikrát pýtal, či do toho idem znovu. Túžbu v srdci som stále mala, pridali sa i ostatní, a tak sme vyrazili do ulíc,“ spomína na začiatky jedna zo zakladateliek Miriama Vargová.

Už je však naozaj čas presunúť sa na železničnú stanicu.

JEDLO AJ ROZHOVOR

Skupinka ľudí pred stanicou reaguje na príchod partie z komunity zďaleka, hoci navonok nie sú nijako označení. Už ich však poznajú. Vedia presne, na ktorej lavičke majú čakať a že ich nesklamú. Prídu, rozdajú chlebíky, kávu, čaj, ale najmä ľudské slovo.

Cieľom Komunity Sant’Egidio je vytvárať s ľuďmi bez domova priateľské vzťahy. Za svoje to prijala i Dominika Mačátová.

Núdzni sa vzorne postavia do radu, no nie vždy to ide tak hladko. „Už sa stalo, že sa o jedlo aj pochytili. Ulica má mnoho tvárí. Tak ako v manželstve sa prvotná zaľúbenosť postupne mení, ani ja nemám po službe vždy len super pocity. Vnímam však, že Boh chce, aby som to robil, nezávisiac od mojej aktuálnej emócie. Sú chvíle, keď sa smejeme, a chvíle, keď ich pri hádkach prosíme, nech prestanú,“ ponúka vyzretý pohľad Jozef Gura, ktorý takto slúži tri roky.

„Tiež im nemôžeme dať všetko, čo si práve pýtajú. Boh nie je automat a  ani my nefungujeme tak, že im dáme veci a čaute... Sme spoločenstvo, ktoré s nimi má tvoriť rodinu, nie charita.“

Aktuálne však všetko prebieha pokojne. „Dnes je ich tu veľa, urobili sme okolo 40 – 50 chlebíčkov ako tradične, ale neušlo sa každému,“ konštatuje Miriama Vargová po malej chvíľke, počas ktorej sa jedlo rýchlo rozchytá.

NIKOHO NEODSUDZOVAŤ

Napriek tomu, že chlebíky ani drobné sladkosti už nemajú, ľudia z komunity neodchádzajú. Ostávajú ešte vyše hodiny na mieste, aby sa s ľuďmi bez domova pozhovárali. Pýtajú sa, ako sa majú, počúvajú ich.

„Niektoré veci sa ma hlboko dotýkajú. Smutné je, keď počúvam, že niektorí prídu aj o to minimum, čo majú, keď im napríklad všetko zhorí v nejakej garáži,“ zamýšľa sa Dominika Mačátová. Spoznala, že dôležité je neodsudzovať tých, ktorí sa ocitli na ulici, či už vlastnou vinou, alebo okolnosťami, ktoré nezvládli.

„Viem, že niektorí majú napríklad možnosť bývať u  detí, ale nechcú. Zvykli si na takýto život, aj keď pre nás je to nepochopiteľné.“ Dodáva, že cez tieto skúsenosti si dokáže naplno uvedomiť vďačnosť za to, že má domov, vodu, teplo.

SMUTNÉ PRÍBEHY, MÁLO NÁDEJE

Službu Komunity Sant’Egidio pravidelne využíva 44-ročný Štefan. „Nemôžem na nich povedať jedno zlé slovo, len ich chváliť, klobúk dole. Ďakujeme im za všetko, čo nám dávajú a vážime si to,“ vraví. Strechu nad hlavou nemá, nocuje tam, kde sa dá, prevažne v okolí stanice. „Ponúkali mi možnosť ísť do niektorého útulku, ale tam je veľa ľudí pokope, nechcem tam.“

Nadhadzujeme aj tému pracovnej príležitosti, ktorá by situáciu mohla posunúť k lepšiemu. „Mal som ju, začiatkom januára som nastúpil, ale keďže som nocoval na ulici, tak som chodil nevyspatý zo zimy do zimy, lebo to bola práca vonku. Výsledkom bol obojstranný zápal pľúc. Vidím však nádej, mám totiž kamaráta, ktorý mi rieši prácu v hydinárni v Belgicku.“

Bez strechy nad hlavou sa do pracovného procesu opäť zaradiť nedá, v zahraničí je preto sociálna štruktúra nastavená lepšie, so sociálnym bývaním. Iný problém približuje ďalší z ľudí na stanici – na ulici žije už pätnásť rokov, to sa odrazilo na jeho zdraví, ukazuje nám lieky, ktoré užíva. So zlým zdravotným stavom vyhliadky na prácu už nemá. Je aspoň rád, že sa má komu vyrozprávať.

„Ich príbehy sú smutné, ale obohacujúce. Azda pomáha, že sa s nimi snažíme budovať priateľstvá. Pápež František hovorí, že ak chudobnému len hodíte almužnu a ani len sa mu pritom nepozriete do očí, niečo tam chýba. Keď sa však pri nich pristavíme, pomáhame im znášať ich kríž,“ vysvetľuje zakladateľka košickej komunity. Z rodinných dôvodov sa nateraz stiahla zo služby, no stále sa snaží byť nápomocná, a keď jej deti podrastú, chystá sa zapojiť aj s nimi.

PRIDAŤ SA MÔŽE KTOKOĽVEK

Služba členov komunity sa pomaly končí a sami zisťujeme, že nie je niečím, k čomu by sa nemohol pridať hocikto z nás, komu to zdravie a životné okolnosti dovoľujú. „Aj dnes odchádzam s dobrým pocitom, že som im aspoň trochu zlepšil náladu. Uvedomujem si, že títo ľudia niekedy potrebujú len vypočuť. Snažím sa ich priateľsky povzbudiť, možno aj trochu motivovať,“ vyznáva sa Jaroslav Šofranko.

Dobrá nálada pri chystaní jedla. Zakladateľku košickej komunity Miriamu Vargovú teší, že sa pre myšlienku nadchlo dosť zapálených ľudí.

Radi privítajú každú ruku navyše, stačí chuť pomôcť. Netreba sa obávať, že by bolo potrebné spĺňať nejaké špeciálne podmienky. „Pridať sa môže ktokoľvek, komu dal Pán do srdca túžbu pomáhať chudobným,“ dopĺňa Miriama Vargová pri balení kanvíc a prázdnych tašiek. Už je totiž čas presunúť sa do Kostola Zoslania Ducha Svätého. Autom je to kúsok, pešo niekoľko minút.

Na komunitné modlitby po službe sa snažia pozývať aj ľudí, s ktorými práve strávili čas. Neodrádza ich, že často bez úspechu – je totiž mnoho dôvodov, pre ktoré sa ľudia bez domova zdráhajú do kostola vstúpiť.

PRED IKONOU KRISTA

Spomínaný kostolík je miestom modlitieb Komunity Sant’Egidio v  Košiciach. Akoby symbolicky, veď v  stredoveku jeho drevený predchodca bol ako špitálsky kostol súčasťou chudobinca vyčleneného mimo vtedajších mestských hradieb. „Keď sme za pánom farárom z Juhu prvýkrát prišli, vzhľadom na túto históriu nám hneď povedal, že sme tu správne. Prijal nás do svojej farnosti, za čo sme vďační. Predtým sme sa stretávali u jezuitov.“

Modlitby majú svoju štruktúru, ktorá spája komunity z  celého sveta. Po úvodnej piesni nasleduje žalm, čítanie z evanjelia, krátky príhovor, prosby, na záver Modlitba Pána Otčenáš.

Po službe núdznym nasleduje spoločná modlitba so zapaľovaním sviec za krajiny, ktoré sú vo vojne.

„Striedať by sa mali modlitby za chudobných a za mier, ale od vypuknutia vojny u susedov v Ukrajine sa v košickej komunite sústreďujeme na tie za mier. Čítame pritom názvy krajín, ktoré sú vo vojnovom stave, a zapaľujeme za nich sviece.“ Všetko to prebieha pred ikonou Krista, aká je aj v rímskom Kostole sv. Egídia, kde komunita vznikla.

KREHKOSŤ ŽIVOTA

Modlitba síce týždenné stretnutie formálne uzatvára, ale košické spoločenstvo utužuje vzťahy ešte spoločným posedením. „Stretli sa tu super ľudia a cenné je vedomie, že nejde len o nás v Košiciach, ale že komunity Sant’Egidio sú po celom svete.“

Zakladateľ z  Talianska bol už aj v Košiciach, keď zabezpečovali dialýzu pre pacientov z Ukrajiny, kde po vypuknutí konfliktu nemali elektrinu. „Chodilo sa po nich na hranice, pomáhali nám aj ľudia z bratislavskej komunity, bola to veľká výzva,“ hovorí o sile spoločenstva v praxi Michaela Sopková.

Službu berie ako záväzok byť rukami a nohami Pána, ktorý ju na ňu vyzval. „Nepozerám na ľudí z ulice s opovrhovaním, ale hľadám v nich kamarátov. Človek si uvedomí aj krehkosť života, keď viacerí z tých, čo sme spoznali, medzičasom zomreli, zväčša na chlad a primrznutie. Je to smutné. Azda sme do ich života vniesli aspoň trochu tepla.“