V Estónsku sa i dnes ľudia dívajú dopredu

Podľa oficiálnych štatistík je Estónsko jednou z najmenej religióznych krajín sveta. Až 65 percent obyvateľov je neveriacich, pričom tento podiel je najvyšší u domorodej skupiny etnických Estóncov. Z ruskej menšiny, ktorá i dnes tvorí približne štvrtinu obyvateľstva, sa polovica stále hlási k pravosláviu.

To je logicky i najsilnejšou konfesiou v krajine s 20 percentami veriacich; 12 percent je luteránov; približne 3 percentá pripadajú na ďalšie kresťanské konfesie a zvyšok sa považuje za hinduistov, budhistov alebo inklinuje k neopaganským skupinám, hľadajúcim svoje korene v severskej mytológii.

Príčin takéhoto stavu je zrejme viacero: Estónsko je historicky poslednou časťou Európy, kam sa kresťanstvo dostalo. Udialo sa tak až v 13. storočí počas livónskych križiackych výprav.

Stopy činnosti stredovekého Rádu nemeckých rytierov domu svätej Márie v Jeruzaleme – Ordo domus Sanctae Mariae Theutonicorum Hierosolyminatorum – vidieť na mnohých miestach dodnes. Všetky dobové sídla biskupov boli dobre opevnenými hradmi, ako sa máme možnosť presvedčiť v Kuressaare na ostrove Saaremaa, či v mestečku Haapsalu na severozápade estónskej pevniny.

Nevôľa domorodých kmeňov k cudzej nadvláde pretrvávala dlho, postupne sa však situácia menila a dominantné postavenie získala Estónska evanjelická luteránska cirkev – Eesti Evangelne Luterik Kirik.

Ešte pred druhou svetovou vojnou sa k nej hlásilo až osemdesiat percent obyvateľov malého štátu. Na jej čele vtedy stál biskup Johan Köpp, ktorý v roku 1944 utiekol pred Sovietmi do Švédska.

Nasledujúce dekády, keď bolo Estónsko začlenené do ZSSR (Zväzu sovietskych socialistických republík), sa niesli v znamení rušenia kresťanských organizácií a programov, konfiškácie cirkevného majetku a vysťahovanie množstva duchovných na Sibír. Podmienky sa zlepšili až počas „perestrojky“ na konci osemdesiatych rokov minulého storočia. Náboženský život v krajine sa normalizoval po znovuzískaní nezávislosti v auguste 1991.

Sloboda však neznamená automaticky aj záujem. Religiózni predstavitelia dnes stoja pred dôležitou otázkou, ako ľudí pritiahnuť späť do chrámov. Pri porovnaní údajov z posledných dvoch sčítaní ľudu možno konštatovať, že sa im v tomto smere zatiaľ veľmi nedarí. No neznamená to, že by estónski kresťania nežili vierou. Ide len o to, že tam nad kvantitou víťazí kvalita.

Pravoslávie a identita
Za zmienku stojí aj pomerne zvláštna situácia v pravoslávnej komunite v Estónsku. Jej veriaci sa delia medzi dvojicu cirkví: kým Estónska pravoslávna cirkev patrí pod Moskovský patriarchát, Estónska apoštolská pravoslávna cirkev podlieha patriarchovi Konštantínopola.

Počet veriacich poslednej menovanej cirkvi, ktorej vyše tri štvrtiny tvoria rodení Estónci, klesol z 200-tisíc členov, ktorých mala počas sovietskych čias, na dnešných 30-tisíc. Príčinou je najmä historická previazanosť pravoslávia a Ruska.

Našťastie na medziľudskej úrovni pocity krivdy dávno vymizli a ľudia jednotlivých etník hľadia spolu vpred, podobne ako milý a žoviálny Viktor, zamestnanec prístavu Rohuküla, päťdesiatnik z ruskej menšiny.

Jeho najlepší kamaráti sú Estónci z ostrova Vormsi a on sám nepochybuje, že jeho život je tam – na mori v krajine s modrou, čiernou a bielou farbou na vlajke: je spätý s modrou oblohou, jazerami a morom, čiernou zemou a bielou cestou za šťastím a svetlom.

Na pahorku Toompea
Tallinnské historické centrum Vanalinn je už takmer štvrťstoročie zapísané na listine UNESCO. Vari najkrajším je pohľad na srdce estónskej metropoly z pahorku Toompea, ktorému dominuje pravoslávny Chrám svätého Alexandra Nevského. Majestátne ticho chrámu, dokončeného pred 120 rokmi, svetlo sviečok a modlitby dodávajú tomuto miestu jedinečnú atmosféru.

„Môžete tu urobiť aj snímky, no musí vám na to dať požehnanie náš báťuška. Príďte na večernú bohoslužbu,“ prihovára sa nám mladý muž z ochranky chrámu. Takéto nariadenie poznáme už z predošlých návštev pravoslávnych kostolov, večer to však, žiaľ, nestíhame. Možno to ale vôbec nie je problém - tie najkrajšie miesta a hodnotné momenty je najlepšie prežívať vnútorne, a to bez akejkoľvek potreby ich zachytiť. Veď ako lepšie možno precítiť každú chvíľu, ktorá je nám daná, ako tu a teraz v svojom srdci?!

Stromy v našej duši
Aj keď estónskej prírode chýbajú hory, tamojšie hlboké lesy a fascinujúce pobrežie vytvárajú rovnako pútavú divočinu, akou je tá z našich domovských Karpát. Aj tam sa možno stratiť v horách s tisíckami odtieňov zelenej, zhodiť zo seba všetku ťarchu civilizačných problémov a stráviť niekoľko nocí v tichu drevených zrubov, podobných našim horským útulniam.

Krásu, akú sme od Boha dostali, si však treba vážiť a starať sa o ňu. No moc peňazí si i v Estónsku vyberá svoju daň, najmä v necitlivom rúbaní lesov.
Milá pani Ella, žijúca na odľahlom vidieku severozápadnej časti ostrova Hiiumaa, nám pri stretnutí doplní fľašky vodou, daruje zápalky a ukáže svojich lesných kamarátov, ktorých občas prikŕmi - jelene. Nadovšetko má rada miesta, kde prežila celý doterajší život. Ochotne nám ukáže lesný zrub Kalurikoja metsaonn i meandrujúcu riečku Vanajögi.

„V poslednom období ma čoraz viac trápi to, čo sa deje v našich lesoch. Štát i súkromníci rúbu čoraz viac. Rýchlejšie, intenzívnejšie. V hospodárskych lesoch i na miestach, ktoré majú pre domorodých ostrovanov veľký význam a sú chránené,“ vraví Ella.

Dopyt závodov v susedných škandinávskych krajinách je značný a túžba niektorých domácich po zisku ťažko prekonateľná. Pre drevorubačov ide možno o ťažko nahraditeľné živobytie, ale pre majiteľov lesov o vidinu života v prepychu. Následky takéhoto konania však budeme vidieť čoraz častejšie a v konečnom dôsledku sa postavia proti nám všetkým. Selektívna a pomalšia ťažba by možno znížila okamžitý zisk. No prišla by s ňou toľko chýbajúca rovnováha.

Spolu sme silní
Vo chvíľach, keď sa rýchlo a nečakane do života celej planéty dostávali reštrikčné protivírusové opatrenia a my sme sa, hoci nechtiac, ponáhľali z Estónska domov, boli sme spolu s domácimi obyvateľmi svedkami obdivuhodnej súdržnosti.

Nik z domácich obyvateľov sa zahraničných hostí nestránil, ochotne nás odviezli autom k moru či po málo frekventovaných cestách národného parku. Estónci aj teraz dokázali, že sú to dobrí a družní ľudia, ochotní pomôcť.

Individualizmus a strach, ktoré sú nám každý deň vštepované čoraz viac, akoby tam dodnes mali len marginálne slovo. Ľudí severu vychovalo podnebie a príroda k vzájomnej úcte a rešpektu. Aj vďaka takýmto skúsenostiam vidíme, aké nepodstatné sú strohé štatistické údaje. Boh tam prebýva a Estóncom viera rozhodne nechýba. Vedia, že dobré skutky a čistá myseľ pokoria každý problém.

Odkaz dnešných dní
Za bežných okolností by sme mohli skončiť pri týchto slovách. No vo svetle aktuálneho diania nám ľudia v Estónsku nastavujú zrkadlo a ukazujú cestu, ako sa možno jeden k druhému správať.

Nenadarmo sa zvykne vravieť: „Ak chceš niekoho naozaj spoznať, vezmi ho na hory!“ Ľudia sa totiž dokonale odhalia a ukážu svoje pravé ja až v kritických situáciách. Jednou z nich, na aké sme neboli zvyknutí ani pripravení, je súčasná epidémia koronavírusu. V časoch, keď by sme si mali navzájom v prvom rade pomáhať, sa zrazu objavuje množstvo nenávisti, podozrievania a donášania i na tých, čo nič neporušili. V drvivej väčšine prípadov si takto ľudia riešia len osobné komplexy, zlyhania a zášť voči susedom.

Ak by aj napokon bol niekto z našich blížnych chorý, nie je predsa vinníkom svojho údelu či dokonca potenciálnym nepriateľom! Tu nejde o zľahčovanie situácie, ale o zachovanie si zvyškov zdravého úsudku. Lebo rozum v hraničných situáciách často prehráva ako prvý.

Vydráždení pocitom ohrozenia dokážu niektorí z nás divy. A pocit bezprostredného ohrozenia života prežívajú najviac tí, ktorí ho majú prázdny a bezútešný. V každej podobnej situácii sa máme my ľudia niečo naučiť. O sebe i o ceste. Často to však ignorujeme pod ťarchou tisícok ospravedlnení, podobne ako sa neraz odkláňame od prapodstaty Ježišovho učenia. Pritom by stačilo tak málo - začať od seba.