Všetko pod jednou strechou

Pred rozľahlou štvorpodlažnou budovou stoja v rade zaparkované autá. Tesne pred vchodom je namiesto auta „zaparkovaná“ kaplnka druhého zastavenia krížovej cesty. Stála skôr ako veľký misijný dom, preto dnes v kombinácii s ním pripomína domček pre vrátnika.

S pobavením pozeráme na toto netradičné spojenie a vítame sa s našim sprievodcom a Rektorom Misijného domu Matky Božej v Nitre Jánom Kušnírom, SVD.

Ponárame sa do útrob obrovskej budovy na úpätí kalvárskeho kopca. Sídli v ňom provincialát misijnej rehole verbistov, ich hlavný dom. A zďaleka nielen ten. 

Plná skriňa svätých

Kráčame na prvé poschodie, kde majú štrnásti spolubratia nitrianskej komunity spoločné priestory, zasadačku, kaplnku, kancelárie či izby pre hostí. 

Okrem vedenia rehole, na čele ktorej stojí provinciál, spravujú nitrianski verbisti farnosť, exercičný dom, rehoľné komunity a venujú sa ľudovým misiám i pastorácii v okolí. 

Na chodbe sa vďaka obrazom zoznamujeme s osobnosťami slovenskej provincie. Schodisko lemujú mexické vyobrazenia mesiacov roka vytvorené z tisícok drobných stebielok rôznych tráv. Obdivujeme precíznosť a trpezlivosť umelca a vchádzame do jednej z kancelárií. 

Upútajú nás exoticky vyzerajúce predmety, sošky, betlehemy i viacero relikviárov. „José Sánchez del Río, Carlo Acutis, košickí mučeníci, v ďalšom je dvanásť svätých“, ukazuje najvzácnejšie relikvie. „A ešte plná skriňa všelijakých iných,“ dodáva s tým, že ich už v kancelárii nemal kde poukladať. 

Madunice, Močenok, Nitra

Postupne sa dostávame k spoznávaniu Misijného domu. Nitra však nebola prvým miestom, kde sa verbisti pred sto rokmi usadili. „Prví spolubratia prišli na faru v Maduniciach z rakúskeho domu svätého Gabriela v Mödlingu.“

Dlho tam pre nedostatok miesta a veľký záujem nových členov nezostali. Presťahovali sa do Močenka, kde im nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko daroval letné sídlo. Opäť sa rýchlo zaplnilo, preto im biskup zveril kalvársky kostol s bývalým kláštorom nazarénov. 

Hneď vedľa vybudovali Škodov dom, pomenovaný po pátrovi Jozefovi Škodovi, u ktorého začínal aj Ján Kušnír. Dnes budovy fungujú ako Exercičný dom. „Prichádzajú sem ľudia z celého Slovenska i zahraničia na duchovné cvičenia, konferencie, kurzy či duchovné obnovy.“

V júni 1927 sa začala stavba nového domu, kde vychovávali budúcich spolubratov. „Dokončili ho v roku 1928, no nikdy ho úplne nedostavali. Keď si všimnete fasádu, centrálne priečelie akosi nepasuje, budova mala ešte pokračovať do tvaru L až poza kaplnky krížovej cesty.“ 

Súčasťou Misijného domu je vydavateľstvo, ktoré vydáva misijné knihy, kalendáre a časopis Hlasy z domova a misií.

Ku komplexu patria aj ďalšie objekty. Postavila ich bývalá Vysoká škola poľnohospodárska, ktorá sa po barbarskej noci v roku 1950 zmocnila budovy. „Časom sme ich odkúpili, zrekonštruovali a dnes ich prenajímame rôznym firmám.“ 

Choďte do celej zeme

Z centrálneho domu odchádzali do zahraničia prví slovenskí misionári. Vo svete ich je teraz vyše dvadsať.

O niečo menej zahraničných misionárov pracuje na Slovensku. Viac ako polovica z dvanástich seminaristov sú študenti zo zahraničia. „Keď netečie, aspoň kvapká. Mnohé rehoľné spoločnosti sú bez formácie.“

V najbližších týždňoch prídu štyria študenti z Afriky. „Je zaujímavé ako Pán Boh požehnáva prácu misionárov. Naši slovenskí misionári najviac pracovali v Indonézii, ale aj v Číne, Indii či Japonsku a mnohých ďalších krajinách a teraz najviac chlapcov prichádza práve odtiaľ.“ Hovorí, že je to ovocie práce jeho spolubratov.

Pýtame sa, kde je to najťažšie. Po chvíľke zamyslenia páter Kušnír položartovne hovorí: „Asi na Slovensku.“

No vzápätí dodáva: „Náš diakon Lukáš sa chystá do Čadu. Tam to bude určite veľmi ťažké. Afrika je všeobecne ťažká misia. Stále sú tam kasty a kmene, ktoré proti sebe bojujú. Zo Sudánu museli naši spolubratia nedávno odísť.“

Celý svet pokope

Z ciest misionári priniesli mnoho zaujímavostí. Na prízemí Misijného domu Matky Božej preto už začiatkom tridsiatych rokov minulého storočia zriadili misijné múzeum. 

Ohromili nás tisícky úžitkových, bojových i rituálnych predmetov, odevov, štítov, porcelánov, masiek či nástrojov z celého sveta rozdelených podľa jednotlivých krajín. „Každý jeden oštep je ručná práca, umelecké dielo.“

Jedno oddelenie venoval múzeu kardinál Jozef Tomko. Štólu s vyšitým menom, pestrofarebné košele, paškál, vyrezávané reliéfy, tkaniny, palice aj sošky.

Keď sme však zbadali obrovského leva, pelikána, kenguru či dikobraza a ďalších asi 250 vypchatých zvierat od maličkej pinky až po dvojmetrového varana, híkať sme neprestali. Hotová rajská záhrada. „Zaslúžili by si viac priestoru. Jedna miestnosť by mohla byť len s krokodílmi, leva naaranžovať samého do jeho prostredia, je tu toho toľko, že by sme s tým mohli zaplniť celý misijný dom,“ smeje sa páter. 

Zbierku zvierat získali v roku 2008 od nemeckých spolubratov z Bad Driburgu. „Rušili misijné múzeum, cudzokrajné zvieratá spolu s početnou zbierkou motýľov, chrobákov či pavúkov tak doputovali do Nitry.“

Návštevníci tak môžu obdivovať neónovo modré morfové amazonské motýle, desaťcentimetrových kamerunských chrobákov Goliášov, nebezpečné tarantuly aj jedovatých škorpiónov. Našťastie len za sklom. 

Do poslednej chvíle

O pár poschodí vyššie nachádzame celkom iný svet. Oddelenie pre seniorov. „Najprv to bolo oddelenie iba pre našich starších spolubratov, ktorí prichádzali z misií, ale aj z domova.“ Na treťom poschodí preto zriadili Zariadenie pre seniorov a Zariadenie opatrovateľskej služby. 

Medzi osemnástimi klientmi sú dnes kňazi, ale aj laici. „Mamičky našich spolubratov, kostolníkov, ktorí pre nás celý život pracovali, ale aj ľudia zvonku, ktorí si podali žiadosť schválenú lekárom.“ 

Seniorov sme zastihli na svätej omši v Kaplnke Božieho milosrdenstva počas pozdvihovania. Aspoň na chvíľku sme sa s nimi mohli v tichosti duchovne spojiť a myšlienkou zablúdiť aj k našim starkým. 

Čo poschodie, to kaplnka

Každé zo štyroch poschodí má vlastnú kaplnku. A každá je úplne iná. Jedna tradičnejšia, druhá exotickejšia, ďalšia jednoduchá a moderná. 

V komunitnej Kaplnke Sedembolestnej Panny Márie na prvom poschodí sa stretávajú viackrát denne, na svätej omši i na modlitbách. „Ako komunita máme spoločné modlitby ráno, na obed a večer. Sú súčasťou nášho misionárskeho života. Svätý Jozef Freinademetz hovoril, že misionár, ktorý sa prestane modliť, nemôže byť dobrým misionárom.“ 

Druhé poschodie obývajú tri rehoľné sestry. Aj tie majú vlastnú klauzúrnu kaplnku. V dome pracujú – v kuchyni, na opatrovateľskom oddelení, ďalšie sa starajú o dom a kvety, ktorých je v dome požehnane. 

Kráčajúc hore schodmi nechávame pohľad na netradičných obrazoch. Namiesto plátna použil umelec obyčajný list zo stromu. Výsledok je úchvatný. 

Posledné, štvrté poschodie, patrí členom komunity. Ich maličká klauzúrna Kaplnka Božieho Slova je skôr meditačná. „Všetko je vyrábané ručne. Agátové kolíky z vinice tvoria časť obetného stola, podstavcov sviec i ambónu. Sedes i stôl sú odliate z betónu.“ Ryhy z dreva na svätostánku zase pripomínajú päť Ježišových rán. 

Stále plný exercičný dom

Vlastnú polkruhovú kaplnku má aj samostatne stojaci exercičný dom. S provinciálnym domom i farským kostolom je spojený chodbami. Hotový labyrint. Priestory ako stvorené na detskú schovávačku. Pomerov znalejší z našej skupinky súhlasne pritakávajú. 

Ocitáme sa v Kostole Nanebovzatia Panny Márie. Oltár však okrem obrazu Nanebovzatia zdobí aj socha Piety. „Je to trošku protiliturgické, no tým, že sme na kalvárii, máme aj sochu Sedembolestnej. Aj preto, že je patrónkou slovenskej provincie. Možno to nie je takto celkom v poriadku,“ uvedomuje si zdvojené patrocínium Ján Kušnír. 

Cez malé štvorcové kláštorné nádvorie prechádzame do exercičného domu s ubytovacou kapacitou 32 ľudí. Po bohatom víkende prechádza upratovacími prácami.

Zvyčajne sem takmer každý týždeň veriaci individuálne, ale často aj spolu s deťmi chodia na víkendové i týždňové duchovné pobyty. 
Cez záhradu sa pomaly dostávame ku kalvárii. Páter Kušnír nám cestou ukazuje novú sochu sv. Jozefa, ale aj košatý figovník, malý banánovník či kaktusy, ktoré rád pestuje, rovnako z kríkov vytvarovaný znak verbistov.

Krížová cesta spája mesto

V Pôstnom období sú obľúbené nedeľné celomestské krížové cesty. Začínajú v kostole modlitbou posvätného ruženca, pokračujú bohoslužbou slova s katechézou a po nej nasleduje krížová cesta. Po covidovej prestávke ľudí pribudlo a nielen tých domácich. „Každú nedeľu vedie katechézu aj krížovú cestu kňaz z niektorej nitrianskej farnosti.“ 

Počas týždňa sa modlia krížovú cestu aj rôzne školské skupinky, spoločenstvá či jednotlivci. Zastavenia krížovej cesty prešli obnovou aj vďaka mestu či dobrodincom, ktorí si kaplnky „adoptovali“. Plánuje sa ešte aj ich osvetlenie.

Tradičná krížová cesta mestom na Veľký piatok je zavŕšením pôstneho obdobia. Začína sa pri budove súdu, čo symbolizuje aj prvé zastavenie: Pán Ježiš je odsúdený na smrť. Končí sa pri poľnom oltári vedľa kostola, kde biskup spolu s veriacimi koná obrady Veľkého piatka. 

Kúsok Mexika v Nitre

Posledná zastávka nášho nitrianskeho putovania je pátrova srdcovka. Pod kalvárskym vrchom nedávno vytvorili tiché miestečko na rozjímanie a modlitbu so súsoším svätého Juana Diega a Panny Márie Guadalupskej.

K nej má páter Ján Kušnír osobitný vzťah. „Je to jediné zjavenie, kde Panna Mária zanechala nejaký dôkaz – obraz, ktorý nebol namaľovaný ľudskou rukou. Na ňom je zobrazená celá evanjelizácia.“ 

V Mexiku bol v 90. rokoch na misiách. Keď si raz robil duchovné cvičenia pri Puerto Vallarta na tichomorskom pobreží Mexika, kde stojí Kostol Panny Márie Guadalupskej, hlásili hurikán. Mal byť najväčší v histórií.

Všetci hľadali útočište, zadebňovali sa okná, niektorí odchádzali preč. No hurikán neprišiel. Keď sa dotkol mexickej pevniny, stratil na intenzite. „Na druhý deň boli plné správy toho, že Panna Mária nedovolila, aby sa hurikán dotkol zeme, kde má ona svoj dom.“

Dotyk Panny Márie Guadalupskej páter Ján vo svojom živote neraz pocítil. 
 

Viac fotografií nájdete TU