Ježišov príbeh je vesmírny, nekonečný

V trinástom zastavení krížovej cesty si sprítomňujeme Sedembolestnú Pannu Máriu. Vy ste sa narodili 15. septembra, na jej sviatok. Máte k nej aj osobitný vzťah?

Áno, mám, celá naša rodina je mariánska.

Otec a mama boli z katolíckych rodín a v kresťanskej viere vychovávali mňa i súrodencov.

A to napriek tomu, že ak vtedy ľudia chodili pravidelne do kostola, tajní ich sledovali a potom im znepríjemňovali život.

Počas totality sa však sviatok Sedembolestnej Panny Márie neslávil tak ako dnes.

Ani sme nesnívali o tom, že 15. september sa raz stane pre celé Slovensko dňom pracovného pokoja a v Šaštíne budú veľké národné púte.

Keď naša generácia spomína, aké to bolo pred rokom 1989, mladšie ročníky to berú tak, že sa vtedy len nemohlo cestovať do zahraničia.

Ale to je iba zlomok pravdy.

 

Spievali ste si doma s rodičmi mariánske piesne?

Keďže rodičia boli operní speváci, doma veľmi nevyspevovali, mali toho dosť v práci.

Mama si ich však občas pospevovala.

Najznámejšia mariánska pieseň je Ave, Maria, ktorú spievame od rôznych skladateľov najmä na púťach a mariánskych sláveniach.

Pri príležitosti 20. výročia vzniku Ordinariátu OS a OZ SR som spolu s Bratislavským chlapčenským zborom 2. marca v Katedrále sv. Martina v Bratislave na svätej omši spieval mariánsku pieseň Kráľovná nebies.

A na odovzdávaní Ceny Fra Angelica 14. februára som spieval skladbu Ave, Maria od talianskeho skladateľa Luigiho Luzziho.

Aj Mikuláš Schneider-Trnavský má krásnu Ave, Maria.

Od Mikuláša Schneidera-Trnavského veľmi rád spievam aj skladbu Keby som bol vtáčkom.

 

Ako sa vám spieva v chrámovom prostredí?

Odmalička som toto prostredie vnímal ako mystické.

Po novembri 1989 sa začalo organizovať veľa koncertov v kostoloch.

Vždy je pre mňa čosi mimoriadne stáť pri oltári.

Ešte viac vnímam, že sa nachádzam v Božom chráme.

Tam je Boh voči nám veľmi intenzívny.

Boh je, samozrejme, všade, ale v chráme je prítomný živý Ježiš v Eucharistii.

Pred každým vystúpením v kostole prosím Pána Boha, aby mi pomáhal, ale ja ho prosím o pomoc aj na ulici a všade, kade chodím.

 

Kedy a kde bolo spievanie v chráme pre vás najsilnejším zážitkom?

Pred viacerými rokmi som mal možnosť dvakrát navštíviť Fatimu.

Na pozvanie vtedajšieho veľvyslanca v Lisabone Jaroslava Jarúneka som najprv v miestnej katedrále účinkoval s klaviristom Danielom Buranovským.

Keďže Fatima je neďaleko Lisabonu, navštívili sme ju.

Potom som na tomto pútnickom mieste bol aj so súrodencami Jánom a Teréziou.

Práve sa mala sláviť svätá omša.

Pán veľvyslanec vysvetlil kňazovi, že sme operní speváci zo Slovenska, a poprosil ho, či by sme na svätej omši mohli spievať.

Aj tam sme spievali Ave, Maria.

Najprv každý z nás zaspieval sólo a potom sme spievali spoločne.

To sa prítomným veriacim i nám veľmi páčilo.

Z toho, že sme mohli spievať vo Fatime, sme boli nadšení.

Bol to neuveriteľný pocit vďačnosti za to, že sme sa tam mohli ocitnúť a dokonca spievať.

 

Ako na vás Fatima zapôsobila?

To sa nedá opísať slovami.

Napriek obrovskému areálu je Fatima oproti iným pútnickým miestam priestorovo strohá.

To núti človeka zamyslieť sa nad sebou.

V modlitbe som si želal zdravie a pokoj pre celú našu rodinu i celý svet.

Neopakovateľná atmosféra a pocit, že som tam – to mi stačilo.

 

Ako hlboko do minulosti siaha vaša mariánska úcta?

Moji starí rodičia z otcovej strany žili v Košiciach.

Od dvoch-troch rokov ma k nim rodičia dávali na dlhší čas, keď mali v divadle veľa práce.

S dedom som chodil aj do kostola.

Dodnes si pamätám, ako ma raz priviedol do sakristie, kde ma upútali sošky svätých.

Mal som asi štyri roky a na farebné sošky som sa nemohol vynadívať.

Považoval som ich za hračky.

V čase môjho detstva ešte neboli veľké hračkárstva s hračkami od výmyslu sveta.

Dnes sú deti ohúrené všetkým možným, máločo na ne zapôsobí.

Mladý kňaz sa ma opýtal, či sa mi sošky páčia a ktorá najviac.

Povedal som mu, že modrobiela Panna Mária.

Tak mi ju dal.

Veľmi som sa z nej tešil.

Keď som išiel obedovať, položil som si ju na stôl.

Panna Mária ma potom sprevádzala aj pri detských hrách.

 

Dodržiavate aj dnes rodinné veľkonočné zvyky?

Keď sme boli deti a žili s rodičmi v Banskej Bystrici, ale aj teraz, keď už mám vlastnú rodinu, máme doma slávnostné veľkonočné raňajky.

Ale najprv si ideme dať do kostola požehnať veľkonočné jedlá.

Chodievame na veľkonočné obrady a omše a na Veľkonočný pondelok si spomeniem na deda, ktorý si ráno nabral vodu do pohára alebo vzal do rúk sódovú fľašu a pooblieval ženu a dcéru.

K nám zavíta v pondelok celá kopa šibačov.

Prídu dcéry Andrea a Simona so zaťmi a vnukmi Jakubom, Vincentom, Martinom a vnučkou Žanetou.

Zaťovia sú muzikanti, takže nám šibači vinšovníci zaspievajú a zahrajú.

Potom vyšibú moju manželku.

Tí malí sa nebabrú a okrem babky vyšibú aj mňa. Máme teda veselú Veľkú noc.

 

O vašej rodine sa hovorí, že je objímacia.

Áno, my sme objímacia a bozkávacia rodina.

Mali sme to cez kovid ťažké (úsmev).

 

Čo je na rodinnom, súrodeneckom objatí najlepšie?

Spolupatričnosť.

V našej rodine sme naozaj radi, že sme súrodenci, rodičia nás tak vychovali.

Pokoj a bratská láska boli vždy medzi nami.

Keď sme sa vadili, mama nás napomínala: „Nebuďte na seba ako psy, veď ste súrodenci.“

Vtedy neboli počítače, mobily, internet ani sociálne siete, museli sme sa medzi sebou socializovať osobne - či už na ulici, alebo v škole.

Spolu sa hrať, spolu sa učiť.

To bol náš originálny fejsbúk, lebo sme stáli oproti tomu druhému reálne zoči-voči.

Technický pokrok však nezastavíme, a preto je dnes všetko iné.

Ale cez sociálnu sieť vás nikto neobjíme.

Objatie medzi súrodencami je veľmi dôležité, lebo prehlbuje a upevňuje bratskú a sesterskú lásku.

Človek potrebuje blízkosť iného človeka.

Je to jediná cesta a možná budúcnosť ľudstva, aby sa zachovala láska a úcta.

 

Fungovali ste ako starší brat?

Musel som.

Lebo keď som mal desať, Anička mala deväť, Štefan štyri a Ján dva roky.

Rodičia chodili večer do práce do divadla a ja ako veľký brat som bol za súrodencov zodpovedný.

Aj so sestrou sme bratom vymýšľali program a hrali sa s nimi.

Keď začali bratia chodiť do školy, pomáhali sme im s domácimi úlohami.

Takto sme si budovali prirodzený súrodenecký vzťah.

Dodnes na to spomíname, keď sa zídeme celá rodina.

 

Na opernom javisku ste interpretovali i zákerné postavy. Je aj v opere záporná postava väčšia výzva na stvárnenie ako kladná?

Áno, je to to isté, ale nepoužil by som slovo výzva.

Je pravda, že negatívne postavy sa dobre hrajú, dokonca by som povedal, že aj ľahšie ako nejaké krásne ľudské charaktery, lebo urobiť zo seba zloducha je jednoduchšie ako dobráka.

Potvrdili mi to aj starší, skúsení herci. Jeden z bardov slovenského herectva povedal, že dobre zahrať zlého človeka vedia najlepšie herci, ktorí sú v normálnom živote mimoriadne milí a dobrí ľudia.

Myslím, že som neskôr prišiel na to prečo. Keď stelesňujete zápornú postavu, v duchu ďakujete Bohu, že taký v skutočnosti nie ste.

Nie som svätec, ale snažím sa byť dobrý človek a verím, že narobím viac dobra než zla.

 

Keby ste mali stvárniť niektorého svätca, koho by ste si vybrali?

Júj, to by som dostal veľa listov, že práve ja hrám svätca!

S mojou slovanskou tvárou jedine niektorého z našich novodobých svätcov, napríklad Gorazda.

Veľmi ma však zaujal príbeh sv. Augustína i sv. Jána Bosca.

Z diváckej stránky na mňa hlboko zapôsobil film o sv. Pátrovi Piovi v hlavnej úlohe so Sergiom Castellittom, ktorý sa naňho aj úžasne podobal.

Keď je všeobecne známe, ako daný svätec vyzeral, filmári sa vždy pohybujú na tenkom ľade.

Predstaviteľ by sa mal danému svätcovi čo najviac pripodobniť.

Napriek tomu, že nie som filmový ani divadelný herec, chcel by som to zažiť. Zaujímalo by ma, či by som to dokázal.

 

Počas sviatkov sa v televíznom programe oveľa častejšie vyskytujú filmy o Ježišovi. Máte svoj obľúbený?

Najviac sa mi páči televízna miniséria Ježiš Nazaretský, ktorú režíroval Franco Zeffirelli.

To mám vždy zimomriavky.

Priznám sa, že až závidím hercom, ktorí mohli stvárniť postavu Ježiša Krista.

Už pri prvých filmoch o Ježišovi, ktoré sme mohli pred rokmi vidieť, som si hovoril, aké by bolo krásne hrať Božieho Syna.

 

Čím vás filmy o Ježišovi oslovujú?

Niektorí vravia, že Ježišov príbeh je nadčasový.

Pre mňa je nekonečný.

Jeho posolstvo vyráža dych: Boh je medzi nami prítomný skrze svojho Syna.

To nie je niečo, čo historicky bolo a už nie je.

Je to vesmírny príbeh.

 

Splnili sa vám všetky operné sny?

Áno, spieval som všetky roly a opery, ktoré som si vysníval: Rigoletta, Falstaffa, Barbiera zo Sevilly, Nabucca, Scarpiu v Tosce a tak ďalej.

Opera Andrea Chénier nebola moja vysnívaná, ale páčila sa mi hudba a bola tam zaujímavá rola Gérarda.

Účinkoval som aj v Mozartových operách Don Giovanni, Figarova svadba, Così fan tutte.

Pred tromi rokmi sme s Musica Aeterna predstavili komickú barokovú operu Giovanniho Battistu Pergolesiho Livietta e Tracollo, minulý rok sme uviedli operné dielo Don Trastullo, ktorého autorom je taliansky hudobný skladateľ Niccolò Jommeli.

Takže som spieval všetky svoje vysnívané roly.

Ako sa mi to podarilo, to musia hodnotiť iní.

Teraz už nemám vysnívanú rolu.

Moje sny sa mi splnili.

 

Snímka: Erika Litváková

 

Martin Babjak (1960)

sa narodil v Banskej Bystrici, študoval na Strednej priemyselnej škole dopravnej vo Zvolene a na Konzervatóriu v Bratislave.

Ako operný spevák pôsobil v Opere Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici a v Opere Slovenského národného divadla v Bratislave.