Do Compostely išiel peši z Bratislavy

Kedy sa začala vaša svätojakubská pútnická tradícia?
Prvýkrát som bol na svätojakubskej ceste v roku 2004, keď som začínal na francúzskej strane Pyrenejí. Išiel som približne tisíc kilometrov do Compostely a ďalej k oceánu, lebo tam bolo pekne. Tam mi skrsla myšlienka, že by som mohol skúsiť putovať tak, ako to robili kedysi, teda z domu. Kým na to dozreli podmienky, prešlo trinásť rokov. Dovtedy som nemal potrebu znova niekam takto putovať.

Pred dvoma rokmi 5. júna som sa ráno zobudil, dal batoh na chrbát a vyrazil smerom do Španielska. Cesta trvala tri mesiace s tým, že keď som prišiel do Salzburgu, z časových dôvodov som Švajčiarsko a kúsok Francúzska prešiel vlakom. Následne som ďalších 65 dní išiel 1 700 kilometrov bez prestávky. Dokopy to bolo 86 dní cesty, z toho 83 dní chodenia. Pešo som prešiel približne 2 300 kilometrov.

S akými príbehmi ste sa stretli?
Pre mňa boli celé tri mesiace zážitkom. Človek si tam vypočuje ohromné množstvo príbehov. Mám 180 strán denníka, každý jeden deň putovania s ľuďmi je výnimočný. Pamätám si, že v roku 2004 s nami putovala Francúzka Annie, ktorá nebola dlhé roky vnútorne vyrovnaná s tým, že sa rozviedli s manželom. Išla pešo z Paríža, pritom mala vážne problémy s bedrovým kĺbom. Reálne však tých 1 600 kilometrov prešla. Až v Compostele si vďaka tej ceste povedala, že teraz začne znova žiť. Nevedela si odpustiť, že sa s manželom rozviedli. Až tam si prešla takým vnútorným očistcom.

Ako ste sa pozerali na svoje putovanie, keď ste prišli do Compostely?
Mal som dva silné momenty. Jeden bol v Samose asi 4-5 dní pred Compostelou, kde som si uvedomil, že už nepotrebujem nikam ísť. To bolo úchvatné zistenie. Kamaráti na mňa udivene pozerali a hovorili, že nemôžem ísť domov. Odpovedal som im, že nejdem domov, ale už nemám potrebu niekam ísť. Bolo zvláštne, že keď prišlo k tomuto uvoľneniu, o to intenzívnejšie som si užíval zvyšok cesty. Už som ju prešiel s ľahkosťou.

Druhý a zrejme najintenzívnejší moment nastal posledný večer cesty pred Compostelou. Je tam ubytovňa na Monte del Gozo, čo v španielčine znamená vrch radosti. Volá sa tak preto, lebo v stredoveku odtiaľ bolo prvýkrát vidieť veže katedrály v Compostele. Tam je postavený aj pamätník Jánovi Pavlovi II., pretože on púť tiež absolvoval. Keď som tam prišiel po 2 200 kilometroch chodenia, rozplakal som sa. Prechádzal mnou pocit ohromnej pokory a vďaky.

Čo vás motivovalo putovať po Slovensku?
Základná motivácia, keď ma Castor Sanchez (jeden z hlavných iniciátorov obnovenia svätojakubskej cesty na Slovensku, pozn. red.) oslovil, spočívala v tom, že jednak som zatiaľ neputoval po camine na Slovensku a tiež som nikdy nešiel v takejto poloorganizovanej skupine. Je to absolútne odlišná skúsenosť, pretože moje prvé dve cesty do Compostely som išiel úplne sám. Teraz to bola poloorganizovaná skupina a sám som bol zvedavý, ako na to budem reagovať. A motiváciou bolo aj to, že prvýkrát kráčam domov. Vždy som odchádzal od domu preč, ale teraz som sa odviezol do Banskej Štiavnice a po svätojakubskej ceste putujem domov. Toto boli tri atribúty, prečo som pozvanie považoval za zaujímavé. Tie dva týždne sa mi na konci zdali krátke, chce to aspoň mesiac.

Zo skupiny ste boli zrejme najskúsenejší pútnik. Spájala sa s tým nejaká zodpovednosť?
Okrem spomenutých troch bodov, pre ktoré som sa rozhodol putovať, bol v mojom vnútri kus motivácie v tom, že som veľmi vďačný tej ceste samotnej. Aj keď to môže znieť zvláštne, keďže cesta je neuchopiteľná. Som vďačný, že počas predošlých pútí som prišiel na mnoho vecí, ktoré ma posunuli ďalej. Keď ma Castor oslovil, pripadalo mi, že je načim tej ceste to vrátiť naspäť. Som si vedomý, že tým, čo mám zažité, občas viem posunúť niektoré procesy s ľuďmi, s ktorými sa stretávam. Na púť som sa teda dal aj preto, že chcem svoju skúsenosť posúvať druhým.

Môže to niekoho namotivovať, že sa sám vydá na cestu. Putovalo s nami veľa ľudí, ktorí by možno sami nešli, ale keď je to akoby v bezpečí skupiny, skúsili to. Môže im to tiež dodať odvahu, aby to vyskúšali sami aj do Španielska.

Vy ste putovanie začali s menšou skupinou už v Banskej Štiavnici. Počas cesty vás postupne pribúdalo?
Pribúdalo i odbúdalo. Najprv nás začínalo 23 alebo 24, postupne sa počet znižoval, pretože sme začínali cez víkend. Niektorí mohli prísť iba na dva dni a potom odišli.

Čo vás počas cesty najviac zaujalo?
Utkvel mi v pamäti rozhovor v Hronskom Beňadiku so spolupútnikmi Martinom a Markom. Veľmi som si užíval aj prítomnosť v Kostole sv. Juraja z 9. storočia v Kostoľanoch pod Tribečom. Hanka, ktorá s nami putovala, je kunsthistorička, nám tam spravila fantastickú prednášku. Najviac ma prekvapila skutočnosť, že som zabudol, ako je na Slovensku krásne. Najmä, keď sme prechádzali po trase od Banskej Štiavnice do Nitry, som neveril, že máme takú peknú krajinu.
Neskôr sa to preklopilo, človek si totiž prechádza rôznymi procesmi počas putovania. Krásu prírody som stále vnímal, no omnoho dôležitejší pre mňa bol čas strávený s ľuďmi, s ktorými som putoval.

Aká bola veková skladba pútnikov?
Najstaršia pútnička bola Ola z Poľska, ktorá má 74 rokov, a išla s nami trinásť dní. Všetkým nám sánka padala z toho, ako to zvládala. Najmladšími boli Šimon a Tadeáš, ktorí majú 11 a 9 rokov. Pridali sa k nám spolu so svojou mamou na posledné dva dni. Ešte predtým s nami z Banskej Štiavnice išiel 11-ročný Adrián. Rozptyl pútnikov tak bol 9 až 74 rokov. Väčšina ľudí je vo vekovom priemere, aký som zažil počas putovania v Španielsku. Do Santiaga chodí veľa mladých ľudí, no veľká časť pútnikov je od 40 do 60 rokov. Mladých pútnikov však v Španielsku pribúda, celkovo putuje čoraz viac ľudí. Myslím si, že je to dobrý spôsob, ako v uponáhľanej dobe spomaliť.

Mali ste nejaké pravidlá?
Skupina sa zžíva tým, že kráčame. Nejdeme ako procesia. Každý z nás, okrem spomínaných chlapcov, je dospelý človek. Teda keď nemám náladu ísť s ľuďmi, tak s nimi nejdem. Kráčam o sto metrov za alebo ich predbehnem. Jediné limity, ktoré skupina mala, boli tie, že sme mali dopredu dohodnuté ubytovanie. Väčšinou sme spávali na jednom mieste, sem-tam sa to rozhodilo. Ráno sme mali raňajky a potom sa vyrážalo. Obvykle sme vychádzali spolu. Tí, ktorí boli prví a našli nejaké miesto, kde by sme si mohli oddýchnuť, ostali tam a ostatní sa potom pridali.

Nie je to vojenský tábor, že teraz musia ísť všetci a byť tam a tam vtedy a vtedy. Išli sme veľmi rozvláčnym tempom. Uvedomil som si, že keď ide takáto väčšia skupina, ide sa oveľa pomalšie. Keď je človek sám, ide si svojím tempom. Tu sa však človek mohol rozprávať s tými druhými. Každý si podľa seba našiel cestičky k niektorým ľuďom. Nemyslím si, že sa s ľuďmi stretávame náhodne, je tam nejaká prozreteľnosť, ktorá nás ťahá k danému človeku s tým, že nám má čo povedať.

Keď ste sa s nimi rozprávali, prečo sa rozhodli ísť na púť? Možno pre nejakú duševnú očistu?
Duševná očista prichádza procesom chodenia. Skrz skúsenosť, ktorú mám, si to dovolím tvrdiť. Už len tým, že každý deň kráčate a máte režim, kde vašou prácou je kráčať. Denne si odchodíte 7 až 10 hodín, potom sa umyjete, operiete si a následne sa trocha uvoľníte, odpočiniete si a ste s tými ľuďmi – to je ten proces duchovnej očisty. Človek sa v priebehu prvých 4-5 dní úplne odpojí od existenčného chaosu a hektiky, ktorú žijeme. Začne byť čím ďalej tým viac prítomnejší. Myslím si, že to je hlavný cieľ toho „očistenia“ – na chvíľku zabudnúť, čo sa deje v bežnom živote.

Za dva-tri dni toho ľudia počas putovania možno veľa neprežijú, ale už len to, že na chvíľu vypadnú zo stereotypu, môže to v nich zarezonovať a v niečom im pomôcť. Podľa mňa si takúto očistu treba robiť pravidelne.