Dôveru v Boha by doprial každému

Vďaka láskavej ochote a ústretovosti Zdeňka Sternberga sme pri príležitosti jeho narodenín exkluzívne získali slová, ktoré vypovedajú o podstate Božích zámerov v živote človeka.  

Korene rodu Sternbergovcov siahajú do 12. storočia. Čomu pripisujete „zásluhu“, že si rod zachoval významné spoločenské postavenie až do 20. storočia?

K tomu treba povedať, že naša rodina – náš rod bol historicky v dôsledku svojho stavu veľmi angažovaný. Povedal by som, že to neboli ani nijaké zvláštne osobné vlastnosti a výhody, ale v prevažnej miere dôsledok spoločenského postavenia. Sternbergovci boli po celý čas v stave panskom a mali veľký vplyv na riadenie krajiny, takže to bol hlavný dôvod.

Sternbergovci boli od nepamäti prevažne katolíci a vždy prechovávali úctu k Cirkvi a viere. Koho by ste v línii svojich predkov v tomto smere osobitne vyzdvihli?

Zo svojich predkov by som predovšetkým vyzdvihol prastrýka Kašpara Sternberga (1768 – 1831), ktorý mal naviac nižšie cirkevné svätenie. Bol veľmi nábožný a vo viere silne angažovaný.

Potom celý rad ďalších, ale tí skôr preukazovali svoju vieru v politickom postoji, keďže v stredoveku a i neskôr bolo vždy rozhodujúce postavenie za Cirkev alebo proti Cirkvi. Je nutné dodať, že Sternbergovci neboli vždy katolíci, napríklad za Jiřího z Poděbrad boli niektorí aj inej konfesie, ale prevažovali katolíckeho vyznania a zastávali tento postoj.

Na hrade máte kaplnku, kde určite odovzdávate svoje dni Bohu. Prečo je podľa vás viera aj dnes podstatná pre človeka 21. storočia?

Viera pre človeka súčasnosti je rozhodujúca. Ja som jeden z tých, ktorí to prežívali po celú dobu vlastného života. Kaplnka, o ktorej hovoríte, má pre mňa zvláštny význam. Možno tisíckrát som v nej miništroval ešte podľa starého rítu, a tak dennodenne ráno o ôsmej hodine pri svätej omši som prežíval celý rok. To do značnej miery rastúceho človeka utvrdzuje.   

Narodili ste sa na významný mariánsky sviatok, na slávnosť Nanebovzatia Panny Márie. Čo vám osobne dáva úcta k Matke Božej?

Dátum môjho narodenia ma, prirodzene, po celý život do istej miery zaväzoval. Musím pokorne povedať, že som bol na to hrdý, pretože Panna Mária bola, samozrejme, pre mňa pojem od útleho detstva.

Keď som bol malý, Nanebovzatie Panny Márie ešte nebolo v Cirkvi vyhlásené ako dogma, čiže tento sviatok nebol až taký „slávny“. Až v roku 1950 pápež Pius XII. ustanovil tajomstvo Nanebovzatia Panny Márie, v ktoré máme veriť. Je to ale nezaslúžená radosť, že mám narodeniny práve v deň mariánskeho sviatku.

Zažili ste všetkých československých prezidentov, prežili ste okupáciu vlasti i ukradnutie moci komunistami. Ocitli ste sa v nezávideniahodnej pozícii, keď po návrate z PTP ste si pre svoj pôvod nemohli nájsť zamestnanie. I keď často naznačujete, že sa netreba poddať zlému – negatívnemu, predsa len sa spýtam, ktorú časť zo života považujete skutočne za najnáročnejšiu.

Myslím, že bez nejakého dlhého rozmýšľania by som ako najhoršie kvalifikoval tých päť rokov, keď som pracoval vo Velkodole Československej armády v Karvinej. Najmä prvé dva roky ako vojak som musel nielen ťažko pracovať tak ako všetci ostatní, ale naviac som bol exponovaný svojím pôvodom.

A keďže nepriatelia môjho pôvodu vedeli, kto som, tak sa na mňa veľmi často náležito sústredili. Tým, že nás tam režimom zasiahnutých bolo viac, necítili sme sa osamelí a spoločne sme znášali útrapy.

Čo by sme si mali uchovať, aby sme nestratili identitu a najmä ľudskú dôstojnosť, ktorá bola tak ľahko potlačovaná a manipulovaná totalitným štátom?

Pravé hodnoty vznikajú výchovou. Samozrejme, je to opäť nezaslúžená okolnosť, keď niekto má v tomto ohľade veľmi aktívnych rodičov, ako som mal napríklad ja a moji súrodenci. Od raného veku nás viedli k sústave pravidiel, poriadku, k dobrým vlastnostiam a ku všetkým pozitívnym stránkam ľudského života.

Takže nám to pripadalo ako niečo, čo ani nie je možné, aby bolo inak; že je to samozrejmé a nemuseli sme sa o to „biť“, až teda v neskoršom veku v čase neslobody. To bolo však už nevyhnutné. Viac-menej mi to bolo dané „zhora“ a to človeka zaväzuje a pretrváva v ňom i vo vysokom veku. 

Od Dubčekovej éry až do nežnej revolúcie ste časť života prežili v emigrácii v Rakúsku. Mysleli ste si, že sa raz k nám vráti sloboda a napravia sa chyby minulosti?

Nie, tomu som dlho neveril. Ani som na to nemyslel, pretože mi to pripadalo ako niečo absurdné. Žeby sa ten „gigant“ – Sovietsky zväz, komunizmus, bez nejakého násilného zásahu zrazu rozplynul v nič a vzdal sa všetkých satelitov, aby získali znovu slobodu? To sa absolútne nedalo očakávať.

V zahraničí som skôr myslel, že v dôchodku budem pokojne žiť vo Viedni, s manželkou si vyjdeme na túry do Álp a takto budem tráviť svoj starecký život. Miesto toho prišiel prekvapivý politický zvrat a nová veľká úloha  - majetková reštitúcia nášho rodu, ktorej som sa ujal, keď som mal takmer 70 rokov.

Podarilo sa vôbec chyby odčiniť?

Mnohé prestáva byť aktuálne a nehovorí sa o tom, ako napríklad o najhorších obdobiach z 20. storočia. Keď po tridsiatich rokoch slobody súčasná nosná generácia vie o tom len z rozprávania, ich záujem o tieto veci je primerane nízky alebo nie je žiadny.

My, ktorí sme to zakúsili, v súčasnosti všetko prežívame v spomienkach a rozhodne sa domnievam, že sa neodčinili všetky nedostatky, chyby ani rôzne skutky násilia.

Patríte ku generácii, keď sa nosila slušnosť a zdvorilé vystupovanie. Prečo sme sa toho vzdali?

Neviem, či sme sa toho úplne vzdali. Ono je to rôzne, individuálne. Je veľká časť nášho národa, ktorá sa správa slušne, zdvorilo a eticky pozitívne. Avšak ako všade sú i ľudia, ktorí uhýbajú a dopúšťajú sa rozličných chýb a nedostatkov.

Celkovo by som spoločnosť neodsudzoval, povedal by som, že je v nej stále ten základ mravného podkladu, ktorý je súčasne do istej miery tiež uzákonený v našej právnej sústave.

Na záver by som vás chcel poprosiť o noticku pre našich čitateľov, cenný odkaz, ktorý - dovolím si povedať - bude sternbergovskou hviezdou do budúcnosti.

Povedať istý odkaz je ťažké, pretože to môže zasahovať do rôznych smerov. Mladej generácii by som hlavne odporučil, aby sa veľmi rigorózne riadila pravidlami slušnosti, mravnosti a poctivého života.

Ak sú veriaci, tým lepšie, lebo viera v Boha človeka uisťuje vo všetkých situáciách po celý život. Denne ďakujem Bohu za to, že ma za dlhý život tak často vyslyšal a často mi pomohol, takže som stále cítil jeho prítomnosť. A to je veľká výhoda, ktorú by som prial všetkým, ale, žiaľ, nie je to tak.