Hory nás učia zodpovednosti, rešpektu a pokore

Aké bolo vaše detstvo? Bolo späté s horami?

Moje detstvo bolo ako každé iné v tej dobe na dedine. Vzhľadom na to, že som vyrastal pod Roháčmi, tak áno, bolo späté s horami. Veľkú rolu zohrali moji rodičia, ktorí so mnou a so súrodencami trávili skoro každý víkend v horách. 

Prišiel už v detstve ten okamih, keď ste si naplno uvedomili, že ste sa zamilovali do hôr?

To nebol okamih, bol to dlhodobý proces, počas ktorého som pochopil, že chcem byť v horách čo najčastejšie. Najprv preto, aby som sám sebe dokázal, aké sú moje schopnosti, kam až siahajú moje hranice, a snažil som sa ich posúvať.

Spomeniete si ešte aj s odstupom času na svoj prvý skutočný horolezecký výstup?

Prvý horolezecký výstup v Tatrách som absolvoval so svojím profesorom z gymnázia ako 16-ročný. Bola to Cesta spišských vodcov na Kriváň. On netušil, že som mal všetko načítané z kníh len v teoretickej rovine, no nikdy v živote som nevidel skutočnú skobu či lano.

Keď sme výstup dokončili, opýtal sa ma, koľko horolezeckých výstupov som už predtým absolvoval. (Smiech.) 

Fíha! Takže už vtedy bolo jasné, akou cestou sa budete uberať ďalej. Neskôr ste sa sám stali horským vodcom. Čo to v praxi znamená?

Keď som utlmil svoju aktívnu horolezeckú činnosť, premýšľal som, ako odovzdať svoje skúsenosti ľuďom, ktorí rovnako ako ja milujú hory a potrebujú sa niečo naučiť, aby sa v nich mohli pohybovať bezpečnejšie. Prirodzeným riešením bolo stať sa horským vodcom.

Celé vzdelávanie trvalo päť rokov a po získaní certifikátu horského vodcu som viedol už stovky ľudí na vrcholy takmer všetkých kontinentov - od Gerlachu po McKinley na Aljaške či Mount Everest v Nepále, alebo Shisha Pangmu v Tibete.

Boli to ľudia, ktorí si šetrili celý rok, aby si splnili sen vystúpiť na vrchol svojej hory, ale aj ľudia, ktorí vlastnili lietadlá, ale pochopili, že majetok im nedá to, čo poskytujú hory: pocit vnútornej slobody, sebadôvery, rešpektu.

Mal som ale na lane aj takých, pre ktorých bol dôležitý len vrchol a nič okrem neho ich nezaujímalo. Keď sa im nepodaril výstup, boli rozhorčení, sklamaní. Nepochopili, že dôležitejšie ako tisíc fotiek, ktoré si aj tak nikdy nepozrú, je to, čo si odnesú v srdci, čo ich naučí pohyb a pobyt v horách.

S takými som sa veľmi rýchlo rozlúčil.

Podarilo sa vám vystúpiť na najvyšší vrch sveta. Aké to bolo stáť na majestátnom Evereste? Čo ste prežívali v cieli?

Výstup na najvyšší vrch našej planéty nebol ľahký a celá expedícia trvala dosť dlho – tri mesiace, z toho takmer dva pod Everestom. Ku koncu sme už všetci boli celkom unavení z neustálych vynášok a budovania táborov. Veľmi som neveril, že sa nám to podarí.

Nakoniec som mal to šťastie, že som bol na vrchole spolu s Petrom Hámorom. Pocity boli zmiešané. Radosť z toho, že sa to podarilo, zastierali obavy, či bude dosť síl na zostup a bezpečný návrat dole. Zvládli sme to a naozajstná radosť a precitnutie prišli až o niekoľko týždňov v bezpečí domova.

Kam okrem slávneho Everestu vkročila vaša noha? Na ktorý výstup máte v srdci najkrajšie spomienky?

Boli to najvyššie vrchy na šiestich kontinentoch. Okrem Everestu v Himalájach ešte Aconcagua v Andách, Kilimandžáro v Afrike, Mount McKinley na Aljaške, Elbrus v Kaukaze, Carstenz Pyramid v Papue-Novej Guinei, ale aj stovky vrcholov v Alpách a vo Vysokých Tatrách.

Neviem povedať, na ktorý výstup mám najkrajšie spomienky. To jednoducho nejde. Každý výstup je svojím spôsobom najkrajší, či je to radosť mojich klientov na vrchole, keď si splnia životný sen, alebo bezpečný návrat domov z výpravy.

Mimochodom, videl som plakať asi najviac chlapov od radosti na vrcholoch hôr. A potom že chlapi neplačú...

A čím sú hory osobne pre vás? Aké pocity sa vás zmocňujú, keď kráčate horským chodníkom, často aj v krutom počasí, do svojho cieľa?

Predovšetkým sú miestom môjho „pracoviska“, pretože som mal to šťastie, že sa mi stal koníček aj zamestnaním. Hory ma naučili zodpovednosti nielen voči sebe, ale aj voči druhým, ktorí sú so mnou naviazaní na jedno lano.

Naučili ma tiež rešpektu, cieľavedomosti, sebadôvere a aj pokore pred ich majestátom, pretože nech sme ako ľudstvo technicky vyspelí akokoľvek, rozhodujúce slovo bude mať vždy príroda.

Keď kráčam v horách k nejakému vrcholu, teším sa z pocitu, že som v prostredí, ktoré dôverne poznám, a hlavne kráčam s ľuďmi, ktorí sú na „rovnakej mentálnej vlne“ ako ja. Na niektorých vrcholoch som stál stokrát, ale vždy s inými ľuďmi. A bolo úžasné zdieľať s nimi ich radosť z výstupu.

Boli tiež mnohé chvíle, ktoré boli nebezpečné, keď som musel aktivovať všetky schopnosti, ktoré som nadobudol za desiatky rokov strávených v horách, na to, aby som dostal seba a svojich priateľov do bezpečia.

Takých situácií ste v horách za tie roky určite zažili už mnoho. Podelíte sa s nami o nejaký zážitok, keď išlo skutočne do tuhého, keď váš život visel na vlásku?

Na najvyššie položenej chate v Alpách vo výške nad 4 000 metrov nás spolu s priateľmi uväznila snehová víchrica a jeden z nich následkom zápalu pľúc upadol do bezvedomia. Bolo jasné, že ak ho chceme zachrániť, musíme čo najskôr zostúpiť do údolia. Na to by sme však museli prejsť kilometre po rozorvanom ľadovci, plnom nebezpečných trhlín.

Vrtuľník nemohol letieť, a tak som sa musel rozhodnúť: risknúť prechod po ľadovci vo víchrici za nulovej viditeľnosti, ťahajúc nevládne telo priateľa na lane za sebou s možnosťou, že keď netrafím cestu, všetci zamrzneme alebo sa zrútime do zafúkanej trhliny, či zostať na chate, kým sa zlepší počasie, riskujúc tak smrť priateľa.

Rozhodol som sa zostúpiť po ľadovci dole - len podľa azimutu, ktorý som mal zaznamenaný z výstupu na chatu. Nakoniec sa mi podarilo dostať celú skupinu cez ľadovec bezpečne dolu a priateľa zachránili v nemocnici. Dodnes som si nie celkom istý, či to nebol priveľký risk s ohľadom na celú skupinu.

Tých príbehov by bolo na knihu. Jeden z vážnejších sa odohral aj v Papue-Novej Guinei. Keď sme prechádzali tajomnou džungľou pod horu Carstenz, boli sme atakovaní polonahou skupinou domorodcov, ktorí príležitostne praktizujú kanibalizmus.

Vtedy som si pomyslel na skupinu amerických horolezcov, ktorí v tomto pralese pred pár rokmi zmizli a neboli nikdy nájdení. To bol jeden z mála zážitkov, keď som bol presvedčený, že to je konečná a že pravdepodobne neprežijeme. Našťastie, všetko dobre dopadlo.

Hory však ponúkajú aj veselé zážitky a dobrodružstvá. Spomeniem aj jeden taký. Na Skalnatom plese stála vedľa mňa rodinka s deťmi, a keď sme počuli zakrákať vranu, otecko zahlásil: „Podle hlasu bych soudil, ze to byl orel...“ Nuž čo. (Smiech.)

A čo vaše ďalšie záľuby? Máte popri horách na ne čas?

Záľuby? Hm. Knihy a hudba, aj prakticky. Takže hrám na husliach, na klavíri a na pár ďalších nástrojoch, dokonca gitaru som nosil na všetky expedície. Ale k mojim záľubám patria aj činnosti, ktoré sú tak trochu výzvou, či už to je splavovanie divokých riek, akrobatické lyžovanie alebo lietanie na padáku.

Čo by ste chceli odkázať milovníkom hôr?

Najdôležitejší v živote nie je cieľ, ale cesta a spôsob, ktorý si vyberieme, keď sa ho snažíme dosiahnuť. A aby sme na tej ceste zostali ľuďmi s čistým štítom. Dôležité je nájsť radosť aj v tom, čo prináša utrpenie a stratu. Nie vrchol, ale cesta k nemu nás naučí veľa o živote, hodnotách aj o sebe samých.