Na nepozornosť sa dospelí nevyhovárajú

Problémy s pozornosťou a výbušné správanie nie sú iba problémom detského veku. V súčasnej hektickej dobe neprekvapuje, že sa výrazne dotýka aj dospelej populácie. Ako presne, spýtali sme sa lekára psychiatra Reného Pospíšila (45), ktorý sa venuje problematike porúch pozornosti. 

Ako by ste vysvetlili podstatu poruchy ADHD? 

Ide o pretrvávajúcu poruchu. To znamená, že sa nevyskytuje len počas určitých období alebo vo vymedzenom prostredí. Zahŕňa problémy z troch okruhov, ktoré môžu byť prítomné v rôznej miere. Ide o hyperaktivitu, zhoršenie kontroly impulzov (impulzivitu), poruchu pozornosti a sústredenia sa.

Keďže ide o vrodenú, neurovývojovú poruchu, človeka vlastne nikdy neopustí, môže sa zlepšovať liečbou, ale i vekom. Nie je to choroba, ktorá prišla a odíde. V tomto zmysle by sme mohli hovoriť i o črte, ktorá do istej miery narúša život pacienta.

Keď je výraznejšie vyjadrená a život narúša signifikantne, začíname hovoriť o diagnóze, o ktorej rozhoduje lekár psychiater. 
 

Stretávame sa s ňou skôr u detského pacienta, avšak problém majú aj dospelí. Ako sa prejavuje? 

Prejavy u dospelých sú v podstate rovnaké ako v detskom veku, len modifikované. Zatiaľ čo hyperaktívne dieťa behá po miestnosti a skáče, hyperaktívny dospelý môže v rozrušení vstávať a chodiť, živo gestikulovať, meniť často polohy pri sedení, podupkávať nohou, ale i nehýbať sa a vnútri prežívať intenzívny nepokoj. Impulzívne dieťa vyskakuje z lavice, vykrikuje odpovede, bije sa.

Dospelý sa  impulzívne prejavuje v konfliktoch, keď stráca nad sebou kontrolu, nevie počkať, kým príde na rad, skáče do reči, odpovedá na nedopovedané otázky. Vážnejšie je, ak napríklad pri šoférovaní porušuje pravidlá a zbytočne riskuje. Môže sa rizikovo správať aj v oblastiach, ako je užívanie psychotropných látok, hazard či v oblasti sexuality.

Prejavy poruchy pozornosti sú u dieťaťa i u dospelého prakticky identické. Je pre nich ťažké udržať pozornosť na dlhší čas. Človek môže konzistentne prepočuť informácie, ľahko sa dostaví nuda, nevie sa prinútiť robiť veci, ktoré u neho nebudia záujem. Odkladá úlohy a povinnosti, v dospelosti napríklad aj nevyhnutné platby, čím sa môže dostať do vážnych problémov. V škole, na stretnutiach, ale trebárs i v kostole sa stráca v myšlienkach. Tratí aj materiálne veci. Sníva s otvorenými očami. 

Mnohí hovoria, že za progresívnym rozvojom ADHD v populácii je doba a prostredie. Kde hľadať príčiny? 

Môžem len teoretizovať, ale trúfnem si povedať, že naša doba a životný štýl sú k ľuďom s ADHD značne nepriateľské. Sú vysoké nároky na schopnosť prijímať kvantá informácií, viac sa komunikuje prostredníctvom písaného textu ako rečou. Za ideál sa považuje človek, ktorý sa vie ovládať, je racionálny. Sú vysoké požiadavky na výkon.

V mnohých zamestnaniach je nutné pri viacerých príležitostiach sedieť a počúvať, či už sú to mítingy, školenia alebo prednášky. To všetko môže byť pre ľudí s poruchou pozornosti mimoriadne náročné. V čase, keď bola väčšina ľudí fyzicky aktívnych, pracovalo sa vonku, lepšie a viac sa spalo, množstvo informácií, ktoré potreboval človek vstrebať, nebolo také veľké a dôležité, sa im žilo asi ľahšie. 

Aký je osobnostný profil človeka s poruchou ADHD?  

Neurovývojová porucha je s jedincom prítomná takpovediac už od vnútromaternicového obdobia. Preto je prakticky vylúčené, aby bola celkom oddelená od osobnosti človeka. Človek s touto vlohou bude celý život viac-menej impulzívny, nepokojný a nepozorný, ale u niektorých prejavy dosiahnu mieru, ktorú už považujeme za poruchu. 

Na základe čoho sa uskutočňuje správna diagnostika? 

Diagnostika sa robí na základe klinických prejavov v správaní sa v živote pacientov. Sú presne stanovené kritériá a ich počet, ktoré musia byť splnené. Zároveň musí byť s dostatočnou mierou istoty známe, že tieto prejavy boli prítomné už v detstve. Vylúčiť by sa mala aj spojitosť s príznakmi inej duševnej či somatickej poruchy alebo užívania psychotropných látok.

Naháňame sa za ziskom, úspechom a všetko ostatné odkladáme bokom. Čo sa následne prejavuje aj v správaní a tento potenciál odovzdávame ďalej. Je na tom niečo pravdy? 

Myslím, že otázka je položená celkom dobre. Medzi ľuďmi totiž nenarastá výskyt tejto vlohy, ale jej nositeľom môže spôsobovať viac problémov, než je nevyhnutné. Trochu to obrátim. Problém skôr vidím v súčasnej orientácii na výkon a netolerancii zlyhaní, chýb či nedokonalostí. A tu by mohlo byť prospešné vrátiť sa k duchovným hodnotám s uvedomovaním si a prijatím vlastnej nedokonalosti.

Pre čitateľov Katolíckych novín si dovolím ísť ešte ďalej a povedať, že práve uvedomenie si bezpodmienečnej Božej lásky, ktorá nás prijíma i s nedokonalosťami, chybami, pádmi, je niečo, čo je veľmi potrebné pre všetkých ľudí dneška, i tých s ADHD. Chýbajúca schopnosť zastaviť sa, rozjímať alebo meditovať je zdrojom mnohých problémov. Modlitba alebo obrátenie pozornosti dovnútra a stíšenie sa môžu nepriaznivý vplyv doby zvrátiť alebo aspoň zmierniť. 

Aké sú možnosti liečby?

V ideálnom prípade je liečba multidimenzionálna. Sú dostupné lieky, ktoré predpisuje psychiater. Nemáme však zázračnú tabletku, ktorá všetky prejavy ADHD zruší. Ide skôr o zmierňovanie niektorých ťažkostí. Preto je kľúčovou oblasťou liečenia psychoterapia a koučing. Koučing môže pomôcť človeku rozvíjať stratégie, ktoré mu umožnia ľahšie prekonávať svoje slabé miesta a rozvíjať pozitívne stránky, ktoré vloha prináša, ako kreativita, schopnosť nájsť neobvyklé riešenia, drajv.

Psychoterapia nemá odpovede na prekonávanie úskalí ADHD, ale je nezastupiteľná v zvládaní života ľudí s touto poruchou. Často totiž od detstva narážajú na nepochopenie, nálepkovanie, odsudzovanie. Dozvedajú sa o sebe, že sú neschopní, zlí, leniví, pokazení, problémoví. Majú ťažkosti nadväzovať vzťahy s rovesníkmi, môžu byť obeťami šikany. Preto nezriedka trpia úzkosťami, depresiami, nízkym sebavedomím. Nepovažujem za dobré, keď sa termín používa ako diagnóza ospravedlňujúca problémy v živote ľudí.

U dospelých túto vlohu radšej prezentujem ako dar. Diagnóza nie je dôvodom prestať na sebe pracovať a vyhovárať sa na ňu, ale naopak, uvedomiť si svoje slabiny, naučiť sa s nimi žiť a bojovať. Potom sa môže tento dar rozvinúť v podobe originálnej a kreatívnej mysle, nápaditého ducha, energie, ktorá bude iných strhávať a inšpirovať.