Nevoliť je nezodpovednosť a zlyhanie

V januári vám slovenská prezidentka Zuzana Čaputová udelila vysoké štátne vyznamenanie Rad bieleho dvojkríža II. stupňa za mimoriadne zásluhy o všestranný rozvoj vzťahov medzi ČR a SR. Čo je pre vás prioritné v týchto vzťahoch?

Nemôžem byť k Slovensku ľahostajný. Jednak tam mám priateľov a jednak ma zaujíma vaša mentalita, spiritualita a kultúra. Okrem toho sme dlho žili v jednom štáte. Takže som vždy rád, keď ho môžem navštíviť.

Ako z Prahy vnímate dnešné Slovensko?

Prirodzene, sledujem situáciu, ale myslím si, že my v Českej republike vieme o Slovensku menej, ako vedia Slováci o dianí v Česku. To je však záležitosť komunikačných prostriedkov. Vnímam u vás časť občanov, ktorým záleží na spoločnom dobre, a to si myslím, že je kladné.

Čo si predstavujete pod spoločným dobrom?

Predovšetkým byť zodpovedným občanom a usilovať sa o skutočnú spravodlivosť v spoločnosti, ktorej som súčasťou.

Vaše slová pripomínajú svätého Jána Bosca, ktorý vychovával chlapcov, aby boli dobrými kresťanmi a čestnými občanmi.

Áno, je to tak, lebo hoci žijeme v pluralitnej spoločnosti, kresťan sa nemôže uzatvárať iba do svojho cirkevného spoločenstva. Otvorenosť patrí k podstate nasledovania evanjelia. Ľuďom, ktorí sa k Cirkvi nehlásia, by sme mali ponúkať náš spirituálny pohľad. To neznamená so všetkým súhlasiť, ale mať otvorené uši a oči pre iný názor.

Pred takmer 35 rokmi dostali obyvatelia vtedajšieho Československa jedinečnú dejinnú príležitosť naplniť slobodu zodpovednými činmi. Myslíte si, že sa nám to aspoň trochu podarilo na oboch stranách rieky Moravy?

To je úloha pre každú dobu. Nikdy nemôžeme povedať, že žijeme v  úplnej vnútornej slobode. Ide o to, aby sme sa v plnej miere zasadzovali nielen za svoju slobodu, ale aj za slobodu svojich súvercov a spoluobčanov. Po novembri 1989 mnohí hovorili, že napravenie duševných škôd, ktoré napáchal komunistický režim, bude trvať aspoň dve generácie. Odvtedy plynie už štvrté desaťročie a nové generácie naozaj nie sú zaťažené minulosťou. No generácie, ktoré zažili totalitu, ešte stále žijú a pamätajú si. Urobili sme však krok dopredu a každý deň máme otvorenú príležitosť, aby sme čo najlepšie napĺňali svoju ľudskosť, kresťanstvo i občianstvo.

Znamená pre vás vnútorná sloboda aj každodenné rozhodnutie pre dobro a pravdu?

Áno, je to každodenné rozhodnutie. Nemôžem si povedať, že už som so všetkým hotový. Ale to si nemôže povedať nikto. Treba ustavične vidieť nové príležitosti, ako môžeme konať dobro, posilňovať ľudskosť a prehlbovať vieru. Vnútorná sloboda nie je o tom, že konáme podľa svojich predstáv, ale je to boj s rôznymi myšlienkovými, telesnými či duševnými závislosťami. Človek sa rýchlo stáva ideológom, lebo si nechce nabúrať určitú myšlienkovú štruktúru. Potom však nie je schopný načúvať druhým ľuďom a novým podnetom.

Je dnes náročnejšie vytvárať okolo seba v pokore a pravde slobodný priestor, ako to bolo napríklad pred päťdesiatimi rokmi?

Dnes je to náročnejšie, lebo sa zmenila podoba komunikácie. Máme prístup k množstvu informácií, preto záleží na tom, ktorú informáciu človek prijme, ktorú si overí, ktorá je pravdivá. Je to paradoxné, ale rozhodovať sa je pre súčasného človeka oveľa ťažšie, ako to bolo počas komunizmu. Nechcem povedať, že to bolo lepšie – to v nijakom prípade –, ale každý rozumný človek vedel, že vtedajšia ideológia nebola dobrá. Bol tu spoločný nepriateľ, a tak rozhodnutie neprispôsobiť sa bolo jednoduchšie. V súčasnosti zažívame obrovský nápor informácií a musíme sa vedieť rýchlo rozhodnúť pre to, čo stojí za to. Vyžaduje si to veľmi veľa duševných síl. Zároveň je to prchavá, „tekutá“ doba, keď sa cení zážitok. No nemôžeme žiť iba zo zážitku. Človek žije aj zo zodpovedného rozhodovania.

Ako to myslíte?

Súčasnosť sa vyznačuje povrchnosťou, duševnou lenivosťou a občas i naivitou. Keďže žijeme v pluralitnej spoločnosti, spolužitie s tými, s ktorými nesúhlasíme a ich kroky neschvaľujeme, je náročné. Nie sme prenasledovaní, ale je naozaj veľmi ťažké zachovať si rovný chrbát. Na druhej strane som rád, že žijem v tomto priestore, kde môžem verejne hovoriť, kde môžem zastávať aj nesúhlasné postoje, kde je pluralita výmeny názorov. To sú kladné kvality dnešnej doby.

Prečo je nebezpečné mlčať a nevyjadrovať sa k verejnému životu?

Opakujem, že ako kresťan som zároveň občan a mám spoluzodpovednosť za verejný priestor, nielen za svoj osobný život. Podľa mňa je hanba, keď veriaci chce byť dobrým kresťanom, ale zároveň občiansky je veľmi nezrelý. Veľa kresťanov podlieha rôznym fake news, falošným správam. Niekedy však až žasnem, čomu moji súverci veria. Žiaľ, stále je dosť kresťanov, ktorí mlčia pri verejných záležitostiach a sledujú ich iba z diaľky. Kresťan nemôže byť iba pozorovateľom. Nemôže sa uzatvárať do svojej ulity a tam si pestovať svoju svätosť.

Spolu s Václavom Havlom ste sa stali „tvárami vzdoru“, ktoré si spájame s novembrovými udalosťami v roku 1989. Ktoré vlastnosti by ste vyzdvihli na prezidentovi Václavovi Havlovi?

Odvahu, statočnosť a pravdivosť. Hoci mohol robiť kariéru na Broadwayi, zostal v komunistickom väzení. Zároveň to bol zodpovedný človek. Používam pri ňom dvojslovie, ktoré je v skutočnosti v rozpore. Hovorím, že bol „zodpovedný bohém“. Bol umelecky poznamenaný bohém, ale nikdy nezabudol na to, k čomu sa zaviazal, a vždy to zodpovedne splnil. Nikdy sa nechcel javiť pred druhými ľuďmi v lepšom svetle. Dokonca priznal aj svoje slabosti – až taký bol úprimný. Chránil sa nenávisti, ohovárania a toho, aby niekoho zrazil na zem.

Prečo by mali byť ľudia, ktorí zastávajú najvyššie pozície v štáte, tvoriví a zároveň zásadovo pevní v postojoch?

Sú na očiach verejnosti a ich správanie oslovuje množstvo ľudí. Verejný činiteľ nikdy nehovorí do prázdna. Preto veľmi záleží na kultivovanosti reči, prejavu, schopnosti prijať i toho, kto s ním nesúhlasí. Zásadovosť je veľmi dôležitá, pretože sa vždy ukáže, že sa vypláca. Rozhodne má cenu, keď takýto človek vstúpi na politické bojisko, aj keď nemôže čakať hneď potlesk. Samozrejme, vyžaduje si to obrovskú pokoru.

Prezidenta vnímame nielen ako reprezentatívnu osobnosť, ale v istom zmysle aj ako morálnu autoritu, ktorá pravdivo pomenuje situáciu. Mal by to byť človek, ktorý zjednocuje – ale môže podľa vás aj rozdeľovať? Kedy môže mať aj spomínanú „tvár vzdoru“?

Keď ide o zásadné ľudské otázky, spravodlivosť a pravdu. Vtedy by mal človek držať svoju pozíciu, aj keď s ním ostatní nebudú súhlasiť alebo ho za to budú odsudzovať. Preto v tomto zmysle človek môže rozdeľovať, ale nie preto, aby presadzoval seba.

Prečo by sme mali – či sme veriaci, alebo neveriaci – využiť svoje volebné právo?

Lebo nevoliť je veľká nezodpovednosť a zlyhanie. Voľby sú jedna z mála príležitostí, keď môžeme presadzovať niečo dobré. V každom volebnom boji je človek alebo skupina ľudí, pri ktorých si môžem povedať – hoci aj s výhradami –, že im predsa len dám svoj hlas. V tej pluralite určite nájdem niekoho, kto aspoň trochu zodpovedá mojim predstavám verejného činiteľa. Pravdaže, žiadny jednotlivec ani žiadna strana nie sú ideálne. Nejsť voliť je veľmi pohodlné, ale človek sa potom akosi vytráca z verejného priestoru. Na druhej strane tu musí byť sloboda, aj pre kresťana. Nie je dobré, aby farár v kostole hovoril voľte toho alebo onoho. Toto nikdy nerobím. Vždy hovorím, že sa treba rozhodnúť pre človeka, pri ktorom môžeme vidieť, že je zásadový a má za sebou rovnú cestu.

Zvyknete sa pomodliť, predtým ako idete voliť?

Áno, pomodlím sa. Modlím sa za tých, ktorým som dal svoj hlas, ale modlím sa aj za verejných činiteľov, s ktorými nesúhlasím, pretože podľa môjho názoru by i toto malo patriť do nášho modlitbového obzoru.